My ženy sme plné protikladov. Niežeby sme to tak chceli. Ono to tak nejako samo vychádza. Chceme sa páčiť, ale nevieme prijímať komplimenty. Chceme byť sami sebou, ale záleží nám na tom, kto si čo o nás myslí. Často nevieme, čo chceme, ale ideme za tým kľudne až do pekla.
Máme toľko tvárí, koľkokrát sa nám mení hladina hormónov. Vieme byť nebetyčne šťastné v jednej chvíli a najnešťastnejší tvor na svete o pár chvíľ na to. A to ani nepotrebujeme nejaký veľký dôvod.
Vieme byť všetko naraz – dcéry, ženy aj mamy. Zvládame mužské práce, keď je to treba (netreba to ukazovať často), zvládame robiť veci jednou rukou a v druhej držať dieťatko (postupne zistíme, že hádam všetko sa dá robiť jednou rukou – ešte aj tlieskať), zvládame držať na uzde svoje emócie (aj keď to nie je potrebné).
Tiež sa vám stáva, že plačete a smejete sa zároveň? Že pociťujete smútok tak hlboký ako priepasť, ale zároveň kdesi v pozadí cítite, že keby bolo treba, máte takú silu, ktorá dokáže zmeniť smer otáčania zemegule? No dobre, tak až tak netreba, ale že tá sila niekde v nás vo vnútri drieme a čaká na svoju príležitosť?
Vieme si byť tak blízko navzájom a zároveň si vieme tak ubližovať – nechcene, ale čo horšie, aj chcene…
Sme dokonale vybavené pre tento svet, vieme sa prispôsobovať, máme empatiu, vidíme hlbšie než muži. Máme šiesty zmysel, cit, ktorým vnímame nevypovedané a nevidené.
Sme jednoducho úžasné.
Ibaže našu dokonalosť dosť nedokonale obmedzuje naša schopnosť sa trápiť. Vieme sa trápiť doslova pre všetko. Ešte aj vtedy, keď sa trápiť nemusíme, nejaký ten dôvod sa vždy nájde, vždy si niečo vymyslíme. Nielenže sa v každej životnej etape trápime pre niekoho: rodičov, lásky, deti, trápime sa aj sami sebou a vecami, ktoré sa nedajú zmeniť, a na ktoré nemáme žiadny dosah (hoci už len myšlienkami sa dajú takmer hory prenášať). Dokážeme si vytvoriť ilúzie a predsudky, pri ktorých nestranný pozorovateľ – napr. muž, len nechápavo krúti hlavou. Sami sebe kladieme prekážky a hádžeme si polená pod nohy, akoby nás neskutočne bavilo ich prekonávať a preskakovať.
Je zvláštne, ako veľmi sa vedia negatívne veci zavŕtať až niekde hlboko pod kožu, ako si ich naše telo dokáže zapamätať fyzickým pocitom. Ako na základe nejakej negatívnej skúsenosti vieme dopredu odsúdiť isté veci, deje, udalosti aj vzťahy. Ako sa nevieme oslobodiť od toho, čo bolo a dať bezvýhradne prednosť tomu, čo bude, alebo ešte lepšie tomu, čo JE práve teraz. Akoby sme všetko dobré v živote potrebovali vyvážiť tým horším. A ono to asi aj tak bude. Bez toho, aby sme poznali zlé, by sme v skutočnosti o tom dobrom netušili. Jedno bez druhého neexistuje, jedno vyvažuje druhé a dávajú si navzájom skutočnú hodnotu.
Vladena
P.S: Niekde hlboko vo mne aj tak drieme pocit, presvedčenie, silné ale jasné, že to dobré v pohode bude fungovať aj bez toho zlého. Že dobré si netreba zaslúžiť, len ho objaviť a prijať a nepustiť. Nie ako vzácnosť, ale ako tú najprirodzenejšiu a nám najvlastnejšiu vec.
