Vo vzťahoch sa viem zamotať.

Krútia sa okolo mňa ako špagety navíjajúce sa na vidličku, raz ich je tak veľa, že ani ústa neotvorím pre také veľké sústo, druhýkrát sa môžem akokoľvek snažiť, krútiť vidličkou, aj tak ich zachytím len pár. Záleží, aké sú okorenené, chuť môže byť veľmi intenzívna aj pri mizivom množstve.

Presne ako v mojich vzťahoch. Keď je okolo mňa priveľa ľudí, je to pre mňa priveľké sústo. Neviem byť so všetkými rovnako a rovnocenne, moja pozornosť, keď sa rozdrobí, je nemastná-neslaná a nestojí ani za ochutnanie. Možno aj preto mám okolo seba vždy len pár blízkych ľudí, s ktorými mi je dobre a dokážem byť s nimi veľmi intenzívne. Keď už sa ja zahryznem do nejakého vzťahu, mám tendenciu poznať človeka čo najviac, byť k nemu čo najbližšie, byť s ním v kontakte čo najčastejšie. Uznávam, asi viem byť otravná :).

Možno je to to tak preto, že keď niečo robím, robím to naplno. Čokoľvek. Najhoršie sa robí naplno desať vecí naraz. Takže keď naraz varím, upratujem, žehlím, periem a do toho ešte vysávam, trvá mi to trikrát dlhšie, než kebyže robím veci postupne. Keď vedome a plánovane robím veci postupne, viem sa na ne viac sústrediť, viac si ich užiť, viac sa do nich ponoriť. Keď píšem, myšlienky sa mi lepšie formulujú do slov a viet v úplnom tichu. Keď čítam, mám najradšej na to čas, aby som po každej stránke knihy nemusela odbiehať. Keď maľujem staré dvere, zabúdam na čas a priestor okolo seba. Snažím sa dávať činnosti, ktorú robím, plnú pozornosť, vtedy sa viem do nej naplno ponoriť a robiť ju najlepšie ako viem. Či už ide o prácu alebo relax.

Zrejme preto je to u mňa veľmi podobné aj vo vzťahoch. Rada ľuďom rozumiem. Keď som s niekým, veľa počúvam, pozerám, nasávam človeka všetkými zmyslami. Často moc nerozprávam, ako som sústredená navnímať človeka, ktorého mám pri sebe, čo najviac.

Platí to rovnako u mojich najbližších, ako aj pri úplne cudzích ľuďoch, ktorých len spoznávam.

Naše deti vedia byť svojou prítomnosťou veľmi intenzívne. A mňa teší počúvať ich radosti, trápia ma ich starosti a všetky ich bolesti a boliestky cítim aj ja. Fyzické aj psychické. Sú mi tak blízko, až sa občas musím zastaviť, nadýchnuť a povedať si, že sa nemôžem starať do úplne všetkého v ich živote, že za nich nemôžem vybojovať každú bitku a vyriešiť každý problém. Musím si pripomenúť, že stačí byť s nimi, vypočuť ich a objať a oni už vedia sami, čo robiť.

S mojim mužom je to trochu iné. Snažím sa odhadovať, kedy je moja pozornosť jeho smerom žiadaná a kedy naopak, potrebuje svoj kľud a samotu. Kedy potrebuje mňa a kedy potrebuje len niečo odo mňa. Niekedy je to ťažké, keď potrebujem jeho plnú pozornosť a z akéhokoľvek dôvodu to on nevidí…ale cestička sa vždy nájde a my si navzájom podopĺňame pociťovaný deficit z fyzickej aj psychickej neprítomnosti toho druhého.

Je prirodzené, že vzťahy majú rôznu intenzitu. K niekomu máme prirodzene bližšie, viac si rozumieme, máme sa o čom rozprávať, máme spoločné záujmy, prácu alebo priateľov. S niekým iným nenájdeme spoločnú reč akokoľvek sa snažíme, sú ľudia, ktorým sa z vedomých aj podvedomých dôvodov vyhýbame.

Pre mňa sú vzťahy celoživotná veda. Vedia byť prekvapivé aj predvídateľné. Vedia ma zachrániť aj neskutočne raniť. Do máloktorého vzťahu skáčem “pohlave”, myslím, že väčšinou pôsobím na ľudí skôr odmerane až neprístupne. Môže za to pozorovateľ vo mne. Vo svojom vnútri triedim a vyhodnocujem všetky vonkajšie vnemy a priraďujem ich vnútorným pocitom. Neotváram sa pred všetkými, ale keď už som si istá, že môžem, moja neprístupnosť sa zmení v hĺbku a ja sa prejavím všetkými svojimi pozitívami aj negatívami i navonok. Neviem byť úplne sama sebou s každým, ale kto už má moju dôveru, ten sa môže na mňa spoľahnúť, urobím pre neho prvé aj posledné, všetko, čo je v mojich silách a ešte aj o kúsok naviac.

Vraj som extrovertný introvert mi raz bolo povedané a ja myslím, že to presne vystihuje nielen mňa, ale aj môj vzťah k vzťahom. Bodka.