Až deti vo mne odkryli plnú škálu emócií

Celej škále pocitov a emócií ma naučili deti. Najmä tie naše. Alebo teda – nenaučili, len som ich v sebe, buď zabudnuté alebo ešte neobjavené, nachádzala. Niekedy dosť výbušným spôsobom, inokedy pomaličky potíšku sa vo mne budili.

Svojim správaním, rečami, aj tým, že len sú, vedia vo mne v pár sekundách po sebe vyvolať úplne protichodnú emóciu. Vedia ma dohnať k slzám, pozitívnym aj negatívnym spôsobom. Rozosmiať ma tiež vedia rôzne, od radosti, od dojatia a občas od bezmocnosti, keď mi nepomôže nič iné len nadhľad v danej situácii. Ich tínedžerské reči ma vedia dostať do kolien, niekedy tým akí sú múdri, niekedy tým, ako veľmi s nimi musím bojovať a pripomínať si svoje vlastné pubertálne správanie, aby som sa uistila, že je to úplne normálne.

Už počas tehotenstva, keď po počiatočnej fáze neutíchajúcej radosti, prišli zároveň obavy, malé, tiché, skryté myšlienky, či a ako všetko zvládnem. Tesne po pôrode sa vo mne nahromadilo toľko nehy a starostlivosti, takej intenzity, akú som si dovtedy ani nevedela predstaviť. Na niekoľko prvých týždňov tie malé uzlíčky boli celý môj svet. Bála som sa od nich vzdialiť, zaberali moje myšlienky a všetky moje citové vnemy si rezervovali len a len pre seba.

Každou chorobou sa môj materinský strach neúprosne hlásil o slovo. Každým pádom, buchnutím sa moja ostražitosť presviedčala, že to napätie je zbytočné. Že musia prejsť boľačkami, škrabancami, odretými kolenami a modrinami, aby sami zistili, že niektoré veci bolia, ale predsa sa s nimi dá ísť ďalej. Učila som sa nepodliehať panike, keď sa jeden z nich zabuchol doma sám s mojimi kľúčami, aj vtedy, keď sa tvrdohlavo zasekol na ulici a za žiadny dôvod sa nechcel pohnúť ani jedným smerom. Učila som sa trpezlivosti, keď si naša prváčka vybíjala (doslova) zlosť na mne, keď ju rozčuľovalo písanie domácich úloh.

Trpezlivosť bolo hlavné slovo aj pri množstve ďalších činností. Rannom obliekaní, večernom zaspávaní, pri výbere, či vlastne skôr odmietaní jedla.
Až s postupom času mi dochádza, že som bola zbytočne upätá, zbytočne ustráchaná, zbytočne rozčúlená. Ja, teda my, rodičia, sme sprievodcovia, sme tí, čo ukazujú, učíme deti tým, ako my sami žijeme, ako sa správame, k sebe aj k iným ľuďom. Ukazujeme, dávame príklad, ako reagujeme v bežných aj kritických situáciách.

Dnes mávam pocit, že sú oveľa múdrejší než ja. Menej sa boja, viac vedia, sú samostatnejší než ja v ich veku. Môžu a vedia sa slobodne vyjadriť, nevystraší ich konverzácia s cudzími ľuďmi, v znalosti angličtiny ma predbehli už tiež. Viem, že sú tínedžersky ľahkomyseľní ako som bola ja. Viem aj, že keď týmto vekom plným protikladov sami prejdú, budú vedieť, čo ďalej. Budú vedieť byť stále naplno sami sebou, budú vedieť, čo a kto ich robí šťastnými, budú vedieť, čo ich baví a nebudú sa báť tohto sveta. Viem, že dostali dobrý základ, kde ich rodičia síce neboli bezchybní, ale vedeli nájsť riešenie, vedeli sa porozprávať, vedeli im dať najavo svoju lásku. Vedeli a vedia im dať najavo, že majú v sebe tú silu, byť úžasní ľudia. Že už teraz sú z nich úžasné bytôstky, ktoré sú milované a plne podporované.
Len preto, že sú to naše deti.

 

Vladena

 

Prečítajte si tiež: Piatkové pohladovkové zamyslenie sa

 

Facebook komentár
Vladena Vrabcová

Vladena Vrabcová

redaktor

Podčiarknuť svoju osobnosť oblečením znamená dodať sebaistotu vnútru a rozžiariť sa aj navonok.