Babička

Moja babička zomrela, keď som mala dvadsaťtri. Ona mala osemdesiattri, takže to nebol nijako neprimeraný vek na odchod z tohto sveta. A predsa teraz viem, že to bolo príliš skoro. Pre mňa.

Prežila dve svetové vojny, nástup aj pád komunizmu, svojho muža o desať rokov. Celý život žila v dome bez splachovacieho WC a bez telefónu. V dome, kde sa kúrilo uhlím a drevom. Keď som sa narodila, mala už šesťdesiat a bola na dôchodku, ale stále pracovala. Mali sme pekný vzťah. To, že odišla priskoro, mi došlo, až keď sa narodilo dieťatko mne.

Nikdy moc nerozprávala o vojne. Až po jej smrti sme náhodou našli medzi inými fotkami aj fotku amerického dôstojníka. Milovala knihy a cestovanie prstom po mape, veľa si písala so svojimi príbuznými, ktorí žili v Čechách. Pre nás je dnes zájsť do Prahy na víkend normálna vec. Niekedy to bola cesta, ktorá si žiadala polročnú prípravu a veľa odvahy… Nechodila za nimi často, ale dopisy a pohľadnice si “vymieňali” stále.

Na piate narodeniny som od nej dostala svoj vlastný malý dáždnik – bola som už slečna. Mám ho odložený doteraz. Vždy na nedeľu piekla zákusok a v kredenci mala pre nás (aj pre seba) cukríky.
Rada som s ňou varila, mala svoj systém, ako ma naviesť presne na miesto, kde mám čo nájsť v špajzi aj v kredenci a pre mňa to boli zákutia, kde sa vždy našlo niečo zaujímavé. Na peci v kuchyni vo dne v noci syčal obrovský hrniec s teplou vodou, aby bola vždy po ruke a najmä nachystaná na umývanie riadu. Umýval sa v dvoch veľkých kovových lavóroch a voda sa chodila vylievať von.
Bolo normálne, že varenie bývalo záležitosťou na celé doobedie, bolo treba deň dopredu vedieť, čo sa ide variť, čo treba nakúpiť. Kým mohla, chodievala na nákupy na bicykli, mala to do obchodu v dedine ďaleko.

Bola tou babičkou, ku ktorej sme chodievali na letné prázdniny. Poslednýkrát prázdninovať som tam bola, keď som mala 15 a bola zaláskovaná až po uši. Nerozumela tomu a ja som sa jej ani svoj svet nesnažila vysvetľovať. Puberta je obdobie, keď svet dospelých je na svetelné roky vzdialený tomu dospievajúcemu.

Neskôr, keď som začala pracovať, pravidelne som ju sama raz za týždeň chodievala navštíviť. To už v zime bývala u nás, aby nebolo treba vykurovať celý dom. Postupne, ako jej telo prestávalo slúžiť, bývala u nás stále častejšie až napokon nastálo. Nebolo to jednoduché pre nikoho. Nemali sme izbu navyše, takže spávala v kuchyni na rozkladacom gauči. Ani za nič nechcela ísť ani do detskej ani do spálne mojich rodičov. Mala som dvadsať a ona sa mi pred očami strácala. Hlava jej fungovala výborne. Ale telo postupne odchádzalo. Nevládala chodiť, trávenie bolo obtiažne, srdiečko hnevalo. Mala som pocit, že sa scvrkáva. Nechutilo jej jesť, ale krížovky, cestopisy a staré seriály a filmy v televízii ju stále dokázali rozptýliť. Keď som raz prišla domov z víkendu s kamarátmi ostrihaná úplne nakrátko, len nado mnou pokrútila hlavou, akože čo ma to napadlo. Pár dní na to mi povedala, že aj ju mám ostrihať tak, ako to mám ja, že mi to tak veľmi pristane, že som úplne ožila. Prala som jej veci, umývala ju. Hrávali sme spolu karty. Bola zrazu taká malá a krehká a ja že vraj dospelá. Sledovala som v sprche, ako sa ľudské telo dokáže zmeniť za niekoľko desaťročí. Bolelo to.

Pár mesiacov pred jej úplným odchodom do inej dimenzie som sa odsťahovala za svojou láskou. Chodila domov na víkendy a sledovala, aké to je, keď človek trpí vo vlastnom tele a čakanie na – na čo vlastne? – sa stane každodennou záležitosťou. Bola som pri tom, keď moji rodičia k nej museli volať lekára pre jeden zo zdravotných problémov. Bolo zvláštne počuť, že jej dávajú tri dni, že do nemocnice ju brať je zbytočné… Ten víkend prišiel aj jej druhý syn so svojím synom. Striedali sa pri nej. Už dlhšie len ležala, na pätách sa jej začali robiť preležaniny. Chodili sme okolo potichu, každý hovoril len to najnutnejšie. Vedeli sme, čo príde, čo musí prísť. Bola som tam, keď sa nadýchla poslednýkrát, ťažko zhlboka, akoby to muselo byť. A potom sa už jednoducho nenadýchla. Koniec. Nič. Ležalo tam už len telo, ktoré bolo niekedy niekým.
Umyť, prezliecť, nachystať pre pohrebnú službu, ktorá telo odvezie. Slzy smútok a zvláštny pokoj. Ešte v tú noc som mala sen, že prišla. Zazvonila pri dverách, ja som otvorila a stála tam ona, tak ako som si ju pamätala z detstva. Upravené natočené vlasy, ušitý kostýmček, brošňa. Neveriacky som na ňu pozerala, ako to, že je tam. Pozrela som na ostatných doma – nikto akoby ju nezaregistroval. Vošla dnu, prešla cez obývačku až na balkón a tam si sadla s jemným úsmevom na tvári na lavičku. Všetkým ostatným nič neprišlo zvláštne, len ja som zostala stáť prekvapená a zaskočená.
Neviem či to bola rozlúčka, či moje prianie zažiť ju ešte takú, ako bývavala niekedy… Keď mi šila na starej singerke blúzočky a čítala pred spaním rozprávky.

Áno. Kolobeh života. Smrť a zrodenie, zrodenie a smrť… Až keď sa mne narodila dcéra, prišla som na to, koľko vecí som sa jej neopýtala. Koľko som ich chcela vedieť, koľko mi toho ešte mohla dať a povedať. Zmeniť sa to nedá. Nie je mi to ľúto, len viem, že je niečo, čo som mohla dostať a nedostala. A nie je to ničia chyba. Proste to tak je.

Vladena

Facebook komentár
Vladena Vrabcová

Vladena Vrabcová

redaktor

Podčiarknuť svoju osobnosť oblečením znamená dodať sebaistotu vnútru a rozžiariť sa aj navonok.