Blízky človek je viac než blízko. Má svoje miesto vo mne.

Nemám rada, keď sa mi blízki ľudia len tak nejak vytratia zo života. Boli tam, bolo s nimi dobre a postupne, pomaličky, častokrát ani neviem prečo, vymiznú. Prestaneme sa vídať pravidelne, potom sa prestaneme stretávať, prestaneme si volať, písať správy.

Myslieť na nich ale neprestávam. Sú to ľudia, ktorí boli tak blízko, že určité obdobie v živote sa s nimi spája. Z myšlienok ich vypustiť nedokážem. Akési pomyselné spojenie je medzi nami stále a vždy keď sa stretneme, tá blízkosť je tam cítiť. Len nevedno prečo sa stretávame tak málo.

Keby som mala stále tých ľudí okolo seba všetkých, keby žiadni nezmizli, neodsťahovali sa, neprestali mať záujem sa stretávať, bola by to zaujímavá zmes osôbok a osobností, ktorú by som mala okolo seba. Nie, nepotrebujem ich mať pri sebe všetkých naraz. Naozaj by stačilo, vídať sa raz za rok, bez stresu, bez náhlenia, urobiť si na seba čas a potom sa nechcieť rozlúčiť, pretože nám spolu bolo dobre. Vlastne viac než dobre.

Mala som kamaráta, ktorý sa zjavil pri mne, vždy, keď som ho potrebovala, vždy keď najviac chýbal. Nijako mi nedal vedieť, len z ničoho nič bol na mieste, kde som bola aj ja. Milovala som tieto jeho prekvapenia a dodnes netuším ako to robil. Keď som oveľa neskôr chcela od neho vysvetlenie, len sa na mňa začudovane pozrel a vôbec vraj nevie, o čom hovorím. Podozrievam ho, že ma cielene balamutil. Bolo to v dobe, keď ešte neboli mobilné telefóny, internet, nič rýchle. Pevná linka doma u rodičov, kde sme ani jeden až tak veľa času netrávili. Písali sme si listy. Dlhé, o všetkom a o všeličom. Ale termíny na stretnutie sme si v nich nikdy nedohadovali. Viem to, mám ich odložené doteraz.

Pár najlepších kamarátiek mi zmizlo, keď sa jednoducho odsťahovali za prácou, za priateľom, odišli na výšku. Je zvláštne boľavé, ako dokáže taký človek chýbať. Zdieľanie každodenných radostí a trápení je velmi návykové. A nedá sa prevádzať len tak s hocikým. Keď takýto človek odíde, ostane extra prázdno.

Možno som zbytočne sentimentálna. Všetci tí ľudia sú možno šťastní, obklopení inými ľuďmi, ktorí sú im bližšie, než som kedykoľvek bola ja. A nechýbam nikomu.
Vlastne by to bolo dobre. Tá prázdnota po blízkom človeku je ako čierna diera. Čas sa v nej spomaľuje a vťahuje ma do seba.
Akokoľvek sa vytratil zo života a kamkoľvek odišiel, to prázdne miesto tam zostane. Stále. Aj keď prídu iní, akokoľvek bližší či lepší, tá medzera, priestor vo mne, kde patrili, stále zostane im.

Milujem náhodné a neplánované stretnutia všetkého druhu. Tie, keď stretnem niekoho nového, s kým mám pocit, že sa poznám aspoň tisíc rokov aj tie, ktoré zo začiatku nehovoria nič konkrétne o práve vznikajúcom vzťahu.
Život je motanica. Klbko stočené z bezpočtu ľudí a stretnutí a každý a každé zanechá nejakú, hoci aj neviditeľnú stopu v našom živote.

Mne zostáva viera, že tí, ktorí mi tak chýbajú, o tom vedia a ešte sa pri mne aspoň raz pristavia. Aby som ich mohla objať a povedať im, že mi chýbajú a že na nich myslím.

 

Vladena

Facebook komentár
Vladena Vrabcová

Vladena Vrabcová

redaktor

Podčiarknuť svoju osobnosť oblečením znamená dodať sebaistotu vnútru a rozžiariť sa aj navonok.