Čo ženy chcú

shutterstock_349426574

Večné žartovanie (či skôr len občasné suché konštatovanie) o tom, že ženy sú z Venuše a muži z Marsu, zrejme nikdy nebude nepravdivé. Nielen čo sa týka myslenia, ale aj práce, výchovy a prístupu k deťom.

To, že sme rozdielni, je jasné na prvý pohľad. Našťastie. Pri ďalších pohľadoch sú rozdiely zrejmé tiež. Mužom nekolíšu hormóny pravidelne každý mesiac a nemenia sa každý týždeň. Väčšinou sa nemenia ani osobnostne počas celého života, ak je muž konzervatívny zamlada, zostane taký aj v zrelom veku, ak je dobrodruh, dobrodružnosť z neho ani vekom nevyprchá.
Ich priamočiarosť a nemennosť ma občas nesmierne irituje a občas mi veľmi vyhovuje. Samozrejme, som žena, takže moje reakcie závisia najmä od toho, na ktorom mieste svojej cyklickej krivky sa práve nachádzam.

Niekto, zrejme veľmi múdry a určite dobrý pozorovateľ s vlastnými skúsenosťami povedal, že “ženy nevedia, čo chcú, ale neprestanú, kým to nedostanú”.

Poznám túto vetičku už dlho, vyvstala mi v mysli už nespočetne krát v najrôznejších situáciách.
Naposledy práve dnes, keď som- ja, ktorá má deti 12 a 16-ročné, bola u kamarátky, ktorá má 9-mesačnú roztomilú dcérku. Videla som jej nadšenie, keď jej napísali, že by s ňou radi počítali v práci, ktorú robila pred materskou, dokonca by s ňou radi spolupracovali už aj počas obdobia, kedy bude ešte na materskej. Celá žiarila, ako rozmýšľala, čo si oblečie, ako si to zorganizuje časovo. Teší sa na prácu ako malá.

Ja zase, vždy keď k nej prídem, závidím tú pohodu. Nikam nemusí ísť, ak nechce, musí sa postarať o jedlo pre seba a pre malú, byť s ňou.
Keď som bola bola na materskej ja, tiež som sa nevedela dočkať, kedy budem môcť “normálne” chodiť medzi ľudí, budem mať čas aj na seba, budem riešiť niečo iné než jedlo a detský režim.
Teraz, po tých pár rokoch, som už úplne romanticky zabudla na nevyspatosť, na nedostatok kontaktov s kamarátmi (poväčšinou boli ešte bezdetní, takže mali úplne iný program, než ja), na večné sa točenie v kuchyni a riešenie, čo kto kedy bude jesť.

Prirodzene túžime po tom, čo práve nemáme, alebo čoho máme nedostatok.
Myslím, že my ženy sme v tom majsterky. Máme jemné vlasy, chceli by sme mať husté, máme ich tmavé, chceme mať blond…nespokojnosť s tým, čo máme, nás často privádza k zabúdaniu, že by sme mali byť vďačné za to, čo máme. Že sú tu muži, ktorí nám ukazujú svoj iný pohľad na svet, že sú tu kamarátky, ktoré túžia žiť to, čím sme si už my prešli. A keď už aj ony budú žiť to, čo my teraz, zistia, že to bol vzácny čas. Tak ako každé a hociktoré iné obdobie, ktorým si prechádzame. V spomienkach je vždy všetko prikrášlené a my si našťastie pamätáme väčšinou tie pozitíva, ale nanešťastie až priveľmi vnímame negatíva prítomnosti.

P.S.: Ja si tiež svoju vďaku pripomínam dennodenne, keď už okrem toho, čo kto kedy bude jesť zároveň riešim prácu, fungovanie domácnosti aj slovné výtky svojich ratolestí. Nuž čo. Aspoň už vedia povedať, kde je problém a ja to nemusím zisťovať podľa typu ich plaču. 🙂

 

Facebook komentár
Vladena Vrabcová

Vladena Vrabcová

šéfredaktor

Podčiarknuť svoju osobnosť oblečením znamená dodať sebaistotu vnútru a rozžiariť sa aj navonok.

Dostávajte každý týždeň do schránky naše články
Nikdy nedáme váš mail niekomu inému.