Ďakujem, tata…

tata

 

Keď sa obzriem naspäť a prechádzam si spomienky jednu po druhej, vo všetkých sa objavuješ Ty.

Som zvedavá, tata, ako si toto všetko pamätáš…

Bola som malá, asi prváčka, cestou zo školy som oblízala kovové zábradlie, pretože mi niekto povedal, že v zime na neho môžu pery primrznúť. Tak som to skúsila. Prišla som s plačom domov a Ty si mi ich ošetril, a potom si mi do postele požičal na kreslenie svoje versatilky. Ako bolestné. Nehneval si sa a ja som sa naučila, že môžem robiť chyby. Viackrát som zábradlie oblizovať nepotrebovala.

No potrebovala som skúšať iné veci. Od malička rebelka, skúšala som asi úplne všetko, čo si mi zakazoval. Najskôr tajne, potom naschvál, provokatívne. Čím okatejšie som dávala najavo svoju „nezávislosť“, tým tvrdšie boli Tvoje reakcie. Toto trvalo dlho, veľmi dlho. Niekedy si kričal a niekedy sme na seba kričali obaja. Dnes viem, že ten krik bol snahou o to, aby sme sa počuli.

Potom sme sa vídali len málo. Ja, už konečne aj formálne dospelá, skúšala som rozťahovať svoje krídla v rôznych výškach a pristátia neboli vždy hladké. K máloktorým si sa vyjadroval, no vedel si o všetkých. Nemohlo to byť ľahké ustáť, vidieť a vnímať, že tadiaľto cesta nevedie, no nechal si ma. Lietať aj padať. A vstávať. Naučil si ma zodpovednosti za seba a svoj život. A zároveň si sa stal pre mňa učiteľom dôvery. Nie v druhých, ale v seba. Tým, že si ustál svoju bolesť z mojich zranení, naučila som sa, že život svojich blízkych nezmením a svet nezachránim, no vždy sa môžem postarať o seba.

Potom si na dlhšiu dobu odišiel

Tú zmenu sme potrebovali. Odišiel si ďaleko a internet vtedy ešte nebol. Všetky Tvoje listy mám odložené vo svojom červenom kufríku. Akoby vzdialenosť zrušila bariéry, konečne som prvý raz čítala slová, ktoré si dovtedy nikdy nahlas nevyslovil, no boli tam, nevypovedané a hrejivé. Vtedy sme si prvýkrát písmenami povedali, áno, naozaj Ťa ľúbim.

Vrátil si sa. Vrátil si sa Ty a zároveň sa vrátil v Tebe niekto iný. Túto Tvoju časť som dovtedy nepoznala. Zmenil si sa.  A ja som sa naučila, že nepotrebujem byť dokonalá a hotová, pretože pochopiť a prijať sa dá napríklad aj v päťdesiatke. Niekedy v tom čase mi nesmelo prvýkrát napadlo, že možno je naozaj možné úplne všetko…

Dodnes milujem tú Tvoju „novú“ tvár

A vždy mám sucho v krku a slzy na krajíčku, keď ju ukážeš. Je nádherná. Ľudská, teplá, citlivá, ochraňujúca a prijímajúca. Tvár muža.

Ťažko si prijímal moje stretávania a rozchody, nesplnené nádeje, že toto bude konečne On a Ty sa konečne budeš môcť prestať o mňa starať a báť. Nerozumel si im. Ani ja som nerozumela.

Dnes … dnes viem, že som vo všetkých hľadala Teba. Hľadala som muža. Pretože pri Tebe som sa naučila, ako sa cítim, keď je pri mne muž. V teple, v bezpečí, chránená a prijímaná. Už nemusíš mať strach, už sa nestratím. A  – možno áno, pretože možné je naozaj úplne všetko.

 

Nel

 

Prečítajte si tiež: Prvý muž v živote ženy

 

 

Facebook komentár
Nel Valentová

Nel Valentová

Mám rada spájanie protikladov, v každom nedorozumení vnímam zároveň príležitosť k rastu a pochopeniu.

Dostávajte každý týždeň do schránky naše články
Nikdy nedáme váš mail niekomu inému.