Divoká žena

divoka_zena

Keď sa povie divoká žena, mnohým z nás vyvstane v mysli obraz polonahej divožienky s dlhými rozstrapatenými vlasmi, naboso bežiacej polotmavým lesom. Necivilizovaný ženský tvor, osamelý vo svojom svete. Obraz ženy, ktorá v dnešnej spoločnosti nemá svoje miesto a vzbudzuje nanajvýš údiv, ak nie pohŕdanie.

No každá z nás má svoju divokú stránku, niektoré sme s touto našou časťou v kontakte viac, iné menej a niektoré z nás cítia zo stretnutia s ňou obavu.

Čo sa skrýva pod povrchom nás slušných, citlivých, spoločenských a jemných bytostí, bytostí pre druhých? Čo je tou obávanou silou, ktorú sa mnohé tak veľmi snažíme skrývať aj pred sebou samými?

Vráťme sa na chvíľu do detstva. Pripomeňme si chvíle, keď ešte pre nás neplatili pravidlá vonkajšieho sveta a my sme boli slobodné. Smiali sme sa, keď sme sa chceli smiať, plakali sme, keď to bolo pre nás potrebné. Spomeňme si na maminu náruč, kam sme sa utekali schovať, keď sme sa báli alebo keď nám z ničoho nič prišlo smutno. Na kamarátov a odraté kolená, na chuť jablka čerstvo odtrhnutého zo susedovho stromu, pretože čo rástlo za plotom, chutilo najlepšie.  Na prvé nesmelé pohľady do spolužiakových modrých očí v tretej A…

Nie, týmto detským, dievčenským spôsosobom zrelá a celistvá žena už divoká nebýva. A je to tak dobre. Príjemný pocit pri týchto spomienkach, to neurčité hrejivé niečo, to je naša divokosť. Pocit, že smiem. Bez toho, aby som si pýtala dovolenie. Smiem si brať a smiem dávať. To, čo je vo mne a okolo mňa, je dobré a bezpečné. Pocit, že som v poriadku.

Dospelá žena v kontakte so svojou divokou časťou je odvážna a plní si sny. Nie tie detské. Skutočné sny a ciele zrelej ženy, matky, udržiavateľky tepla v rodine, pohodlia vo svojom okolí.  To teplo vychádza z jej vnútra a žena to vie. To teplo je jej divokosť. Na to, aby žena svojím teplom vyživovala svoje okolie, potrebuje byť najskôr vyživená sama. Cítiť radosť, byť slobodná. Slobodná v zmysle robiť svoje vlastné rozhodnutia, ustáť si ich a prijať zodpovednosť za ich dôsledky.

Koľkokrát denne robíme kroky k vlastnej slobode? Robíme ich neustále. Len málokedy si uvedomíme, že naše kroky sú našou vlastnou voľbou a že aj vtedy, keď sa rozhodujeme proti svojmu šťastiu a radosti, sme to my, kto tieto kroky urobil. Je načase robiť kroky svojím smerom. Či sme na správnej ceste, nám napovie pocit tepla a spokojnosti vo vnútri. Naša skutočná divoká žena je pokojná a naplnená. Vykročme jej v ústrety.

Nel

Facebook komentár
Nel Valentová

Nel Valentová

Mám rada spájanie protikladov, v každom nedorozumení vnímam zároveň príležitosť k rastu a pochopeniu.

Dostávajte každý týždeň do schránky naše články
Nikdy nedáme váš mail niekomu inému.