Je mi jasné, že slovo krása je tak špecifické ako je aj ťažko opísateľné. Presne tak, ako keď sa povie radosť a láska.

Pre mňa je zaujímavé, že o ich “protivníkoch”, teda o slovách s opačným významom, máme predstavu veľmi jasnú. Smútok a nenávisť si vieme vybaviť bez dlhších úvah, väčšinou na základe konkrétneho prežitku. Toho, kde sa nás ten pocit dotkol najhlbšie v našom živote.

O radosti a láske už premýšľame dlhšie, väčšinou nedokážeme špecifikovať jednu. Je toľko podnetov, ktoré prinášajú radosť. A milujeme napríklad aj skvelé jedlo. Tak načo zbytočne slovami ohraničovať to, čo sa nimi aj tak vyjadruje len veľmi ťažko?

Krása je ale pre mňa slovíčko na opis najnáročnejšie. Aj na vymenovanie. Ale hlavne odôvodnenie prečo…
Prečo sa mi niečo alebo niekto páči? Kde je tá hranica toho, že môžem hovoriť o kráse? Ja sama neviem definovať ani tú svoju hranicu…
Prvý pocit, ktorý cítim pri vnímaní krásy je akýsi nekľud. Chvíľka, keď sa ma zmocní znepokojenie. Ako to, že niečo tak veľmi dáva podnet na chvíľu ani nedýchať… Medzi ostatnými vnemami vynikne ako žiariaci bod. Je to, ako keď zaostrím všetky zmysly do jedného bodu a na pol sekundy sa zastaví čas a mne srdce. Až potom nasleduje pocit akejsi eufórie, spokojnosti, a tak trochu šťastia v jednom. Opojenie z krásy. Asi najkrajšie na tom celom je, že nikdy neviem, či sa zopakuje. S niečím viem prežiť tento pocit iba raz a s niečím viem, že sa ten pocit bude opakovať znova a znova. Vždy je na tom celom krásny už ten moment prekvapenia, samotného zjavenia sa.

Úplne najlepšie na tom celom je, že krása môže byť všade. Aj v tých najnepríjemnejších momentoch a v prítomnosti škaredých “vecí”. Súzvuk mysle a srdca v tom správnom okamihu ale aj na nečakanom mieste.

Vladena