Je pondelok. Bežný deň, možno trochu rýchlejší, ako tie ostatné v týždni. Pre väčšinu z nás prvý pracovný. Viem, mnohé z nás si teraz povzdychnú niečo v zmysle – to poznám, víkend ubehol ako voda a nech už je aspoň štvrtok večer…

Pre mňa je veľmi zaujímavé počúvať ľudí, ako delia dni na bežné a oddychové. Akoby pre oddych, relax a čas pre seba mal byť vyhradený iba víkend. A nedajbože, keď nevyjde počasie podľa našich predstáv, je príliš zima, príliš sucho, či priveľmi horúco. Pondelkový budík zvoní neúprosne a my sa budíme s pocitom, že sme si zas neoddýchli. Neoddýchli podľa našich predstáv.

Tak čím to je? Máme priveľa povinností, primálo voľného času pre seba, alebo bude problém v niečom inom? Alebo dokonca v niekom inom?

Pracujem s ľuďmi a pre ľudí. Ako terapeutka sa s nimi stretávam denne, vnímam ich potreby, priania, nenaplnené sny a túžby a častokrát zúfalú snahu mať to všetko inak. Mnoho z mojich klientov je skutočne vyčerpaných, pracujú veľa, pracujú do noci, pracujú po víkendoch. A popri práci myslia na oddych v Tatrách, či na dovolenku pri mori, na ktorú určite do leta, pri tom množstve nadčasov zarobia. A keď sa do tých Tatier či k moru nakoniec dostanú, celý čas sledujú telefón, či im náhodou neblikne správa od dôležitého klienta či obchodného partnera. A ak sa k vysnívanej dovolenke pridá škaredé počasie a s celou rodinou ostanú niekoľko dní zavretí v malej hotelovej izbe…

Áno, toto je trochu hororový scenár. No stáva sa aj to. Príroda si žije vlastným životom a človek nemá moc ju ovplyvniť. Jediný, koho máme moc ovplyvniť, sme my sami.

Z prírody sa môžeme učiť. Pozná svoj kolobeh dokonale, vie, kedy treba dážď a kedy má byť tma, vie, kedy si zem potrebuje oddýchnuť, a kedy naopak potrebuje veľa slnečných lúčov, aby rástol život.

Vieme to o sebe my?

Vieme, kedy potrebujeme sprchu, aby sme zo seba umyli celý deň, kedy potrebujeme tmu a ticho? Dokážeme rozpoznať čas sily a energie v nás, otvoriť aspoň okno a nechať slnko a čerstvý vzduch urobiť polovicu práce za nás?

Dá sa to naučiť. Ako príroda, aj my sme živé. Vnímajúce, cítiace. A veľmi schopné. Stačí si dovoliť cítiť a vnímať SEBA. Nepozerať na hodinky a dať si sprchu hneď, nečakať na večer, kým bude domácnosť uprataná. Poprosiť deti o chvíľu ticha a vziať si knižku, pár strán postačí. Namiesto televízora večer vybaviť pracovnú poštu, pretože teraz máme energiu a je jedno, že je nedeľa. Nečakať na Tatry a po práci vybehnúť na najbližší kopec. Vziať si pol dňa voľna a ísť si zaplávať…

Príroda nepozná časový rozvrh a presné plánovanie, žije podľa seba. Aj my môžeme, ak chceme.

 

Nel