Do školy sme chodili, prípadne chodíme, všetci. Školy rôznych úrovní a veľkosti. Jedno majú spoločné. Stále ešte používajú systém výučby stanovený v 19. storočí. Česť výnimkám.

Sme tesne pred polrokom v ponímaní školského roka. Písomky, písomky, písomky… Tlak na deti v tomto období je obrovský, strach z vlastného zlyhania za nedosiahnutie určitej známky je na dennom poriadku.

Predstavte si, že ste mama dievčatka, ktorému to v škole moc nejde. Nevie sa sústrediť na vyučovacích hodinách, je nepozorná, neobsedí. Na odporúčanie učiteľov ju teda zoberiete k psychológovi či psychiatrovi, či inému terapeutovi. A – nájdete toho pravého človeka, ktorý vám jednoduchým spôsobom ukáže, že vaše dievčatko je úplne vporiadku, akurát sa mu najlepšie rozmýšľa v pohybe, pri tanci. A vy zrazu viete, že tanečná škola je presne to, čo potrebuje. A týmto zásahom, týmto určením smeru ste úplne zmenili jej život a z nej vyrastie veľmi slávna choreografka…

Tak toto je kúsok z rozprávania Kena Robinsa z TED konferencie v roku 2006.
Ken Robins v obidvoch videách hovorí s nadhľadom a vtipne o tom, ako je to v dnešných školách. Ich názov je: “Ničia školy kreativitu?” a “Ako vyviesť vzdelávanie z mŕtveho údolia.”
Obidve pravdivo, ale jemným spôsobom ukazujú, čo je v neporiadku a prečo by vzdelávanie malo vyzerať inak.