Kto nosí darčeky pod stromček?

vladka

Vôbec si neviem vybaviť, či u nás doma, keď som bola malá, nosil darčeky na Vianoce Ježiško alebo Dedo Mráz. U babičky to bol určite Ježiško, u starkej tiež. Síce som úplne nemala predstavu, kto to je, ale keď to tvrdili všetci…. Mňa v kostole síce pokrstili, ale podrobnejšie vysvetlenie sa mi dostalo až po nežnej revolúcii. Obraz Deda Mráza bol aspoň jasne zadefinovaný v ruských rozprávkach. Ako asi každému malému človiečikovi, aj pre mňa nebolo podstatné, kto ich donesie.

Neviem ani, ako to mali naši vymyslené, ale vždy som si pod stromčekom našla to, čo som si želala. A to aj vtedy, keď mi už dávno bolo jasné, ako tá mystika okolo darčekov vlastne funguje. Pamätám si svoj smútok, keď mi raz v obchode bolo povedané, že túto bundu mi kúpiť nemôžu, že je veľmi drahá. O to väčšie prekvapenie bolo na Vianoce, keď som ju vybalila z papiera. Brala som tie slová tak vážne, že mi ani nenapadlo, že by som ju vôbec niekedy mohla mať.
Ešte dve spomienky z tých čias sú pre mňa veľmi intenzívne. Jedna z nich je, ako sme si mohli kúpiť pred Vianocami len dve kilá mandaríniek na rodinu. Takže sme predavačku v zelovoci, ktorá mala prehľad o ľuďoch zo sídliska, presviedčali, že od nás u nej v obchode dnes ešte nikto nebol. Ak to neboli mandarinky kubánske (plné jadierok), stálo za to vypočuť si aj rozčuľovanie dôležitej pani predavačky.

Tou druhou spomienkou je, ako sa zázračne obchodný dom Prior asi týždeň pred Vianocami zaplnil tovarom. Exkluzívnym. Nikdy inokedy sa tam nedali vidieť a kúpiť mydlá Fa, nikdy inokedy som tam nevidela toľko pulóvrov, svetrov a vlny na pletenie. Viem to veľmi dobre, bola som tá, ktorá si tam párkrát vystála predvianočný rad, aby som vybrala niečo pre svoju maminu. Peniaze na darček boli od ocka, ktorý nemal rád ani previanočnú tlačenicu, ani vyberanie darčekov. Uloviť tie najlepšie veci sa navyše dali len v určitú hodinu, keď dokladali tovar. Takže deň dopredu bolo treba zistiť, kedy to bude a ísť sa postaviť do radu aj dve hodiny pred, aby sa mi ušlo niečo naozaj dobré. Samozrejme, počet bol obmedzený a predavačky najlepšie veci ešte odkladali pre svojich známych priamo pred nami, ako ich tam vybaľovali.
Ale to už bolo pekne dávno.

My našim deťom nezvykneme klamať. Ani ich balamutiť polopravdami. Od malička. Ale je fakt, že aj u nás nosil darčeky pod vianočný stromček Ježiško. Vysporiadať sa s tým, ako a kedy im povedať pravdu nám pomohli oni obidvaja sami. Naša, dnes už dávno, tínedžerka prišla v druhej triede na základke s tým, že spolužiaci jej tvrdia, že darčeky nenosí Ježiško, ale kupujú ich rodičia. A že teda, ako to vlastne je. Vyšli sme s pravdou von. Aj s vysvetlením, prečo sa to tak robí. Pár rokov potom ona hrala hru na Ježiška s nami pre svojho mladšieho brata, s veľkou hrdosťou, že pozná tajomstvo dospelých. Jeho odhalenie našej hry na Ježiška, nosiča darčekov, bolo tak trochu prekvapením pre nás. Žiadne otázky. Keď sme sa jeden rok zase rozprávali o tom, čo chce od Ježiška, odrovnal nás, keď so stoickým kľudom úplne vážne prehlásil: “Ja by som tento rok tiež chcel ukladať darčeky pod stromček, ako to robíte vy.” A hotovo. Ako a kedy na to prišiel, netušíme.

Ja sama som vlastne až do minulého roku prežívala Vianoce dvakrát po sebe v priebehu 24 hodín.
Prvé boli, keď som balila darčeky v noci pred Štedrým večerom a schovávala ich tak, aby ich deti nenašli za tých pár hodín.
Tento rok som už mala pomocníčka, ktorý pustil vianočnú hudbu, zapálil sviečky a spoločne sme delili, balili a písali osobné prianíčka. Večer. Bez schovávania seba aj darčekov. Moja miniatúra dorástla do veku, kedy už mu zďaleka nejde len o darčeky, čo dostane. Priznávam sa, tešilo ma to oveľa viac, ako keď som to robievala sama.
Ďakujem za tento darček tohtoročný. Určite je pre mňa ten najkrajší.

 

Facebook komentár
Vladena Vrabcová

Vladena Vrabcová

šéfredaktor

Podčiarknuť svoju osobnosť oblečením znamená dodať sebaistotu vnútru a rozžiariť sa aj navonok.

Dostávajte každý týždeň do schránky naše články
Nikdy nedáme váš mail niekomu inému.