Pondelkové pravdy: A život ide ďalej…

Pondelkové pravdy:A život ide ďalej...

Kolobeh života a smrti… prirodzený spôsob života na tejto planéte. Dotýka sa každého z nás, viac či menej, denne. Zrodenie života, život samotný a na jeho konci smrť, či transformácia, alebo v čo kto verí.

Aj keď vraj Albert Einstein dokázal, že čas nie je lineárny, my ľudia sme si zvolili pre svoj život túto šablonu. Linka života. Pre každého inak dlhá. Alebo inak krátka? My svoj život väčšinou meriame na roky. V súčasnosti sa bežne dožívame veku, ktorý je raz taký dlhý, ako mali ľudia v stredoveku. A vraj sa hranica dá ešte posunúť. Prevažná väčšina z nás túži žiť dlho a mať sa pritom čo nejlepšie. A čím sme starší, tým viac si uvedomujeme, aká tenká je hranica medzi životom a smrťou, aký vzácny je život.

V období dospievania sme mali pocit, že nám patrí svet a že sme nesmrteľní. Keď mi zomrel kamarát kvôli havárii na motorke (nebol ľahkovážny šofér a život miloval), náhľad na svet sa mi trochu upravil. Mala som dvadsaťtri. Bolo to zvláštne obdobie, keď mi zomreli krátko po sebe aj babička a stará mama. A ešte bratranec, ktorý bol o rok starší odo mňa. Embólia. Čo som zrazu pociťovala, bol rešpekt. Pocit malosti v tomto svete si pamätám doteraz. A strach z vlastnej smrteľnosti sa ma vtedy dotkol veľmi intenzívne.

Tento víkend som zažila návrat do detstva. Návrat do času a miesta, kde sme chodievali s rodičmi ako deti. K rodinným známym. Vrátili sa mi v mysli zážitky odtiaľ, pocity, spomienky, ktoré boli hlboko ukryté. Okrem toho, že to bolo veľmi príjemné a tešili sme sa zo stretnutia obe strany, bolo to pre mňa ako večného pozorovateľa situácií, ktoré život ponúka, trošku smutné. Hoci nie nepríjemne. Tak sladkobôľne. Uvedomila som si, že keď sme na tie miesta chodievali, moji rodičia boli mladší, než ja teraz. A že oni, spolu so svojimi kamarátmi, sú už skutočne babičky a dedovia – vekom. Bolo pre mňa zvláštne, že ja , v tom prostredí, som ich vnímala tak ako niekedy. Ich priateľstvo sa rokmi nezmenilo, skôr by som povedala, že spevnelo. Osobnostne sú stále rovnakí. Len už sa im ťažšie vstáva z gauča, treba viac oddychovať a stále viac prichádzajú výstrahy od života, že už to “nie je len tak”.

A mňa sa znova dotkol pocit smrteľnosti. Hoci som svojho otca videla liezť po strome a oberať marhule presne ako pred tridsiatimi rokmi a išlo mu to rovnako dobre, viem, že aj on jediné, čo si vždy želá na narodeniny a pod stromček, je to najdôležitejšie. Zdravie.

Čo k tomu dodať? Netuším, kto to povedal, ale páči sa mi to: “Neberte život príliš vážne. Aj tak z neho neodídete živí.” Žiť svoj život naplno je jediné, o čo tu ide. Prajem taký naplnený život každému.

Vladena

Facebook komentár
Vladena Vrabcová

Vladena Vrabcová

šéfredaktor

Podčiarknuť svoju osobnosť oblečením znamená dodať sebaistotu vnútru a rozžiariť sa aj navonok.

Dostávajte každý týždeň do schránky naše články
Nikdy nedáme váš mail niekomu inému.