Rozum a cit

shutterstock_365075861

Nie som racionálny človek. Nejakú svoju logiku mám, ale racionalita mi chýba. Vždy, keď sa mám rozhodnúť, moja hlava so srdcom zvádzajú nerovný boj o moju priazeň vo svoj prospech. A vždy, keď musí vyhrať hlava, na srdci zostáva maličká jazva…

Dnes ráno som čítala článok o tom, že vedci zistili, že srdce je náš druhý mozog. Že má svoje elektromagnetické pole merateľné ešte aj v nejakej vzdialenosti od tela. A že embryám- maličkým ľudským bábätkám schovaným hlboko v maminom lone- začína fungovať srdiečko oveľa skôr než mozog.

Svoj mozog mám rada, riadi celé moje telo v úžasnej synchronicite, dáva zmysel všetkým pohybom, myslím, že až na pár výnimočných situácií zvládame spoločnú symbiózu celkom slušne. Síce by som niekedy ocenila veci ako kratší reakčný čas na uštipačnú poznámku či lepšiu tanečnú pamäť, ale to sú veci, ktoré sa cvikom a časom dajú vylepšovať.

Pri rozhodovaní je jeho, či teda moja, pamäť pomocníkom, ktorú nahradiť niečím iným by bolo len veľmi ťažko. Skúsenosti, traumy, šťastné okamihy, zážitky, nazbierané vedomosti, to sú všetko vklady neodškriepiteľne potrebné pre racionálne myslenie. Uložené na miestach, o ktorých nemám najmenšie tušenie, kde, ako a prečo fungujú, ale použiteľné vždy, keď sú potrebné, navyše ešte aj s určitou logikou a spätným vyhodnotením situácie.

A potom je tu srdce. Orgán, ktorý sa dá transplantovať, vymeniť kus za kus. A predsa je v ňom, či skôr okolo neho(?) niečo nedefinovateľné. Cit, pocity, emócie, eufória, strach, šťastie, úzkosť, radosť, vzrušenie, napätie, smelosť, odhodlanie…chytáme sa srdce, keď sa nás niečo hlboko dotkne. Hovoríme si “mysli srdcom”, keď sa potrebujeme rozhodnúť svojím skutočným ja. Keď nám niečo leží na srdci, je dobré sa vyrozprávať.

Ideálne je, keď sa vedia srdce a mozog spojiť a vytvoriť spolu rozhodovaciu alianciu, vzájomne sa dopĺňať, vedieť si naformulovať presné pre a proti a dohodnúť sa na kompromise vyhovujúcom obidvom stranám a zároveň jednému človeku, ktorý k nim prináleží. To je ideál. Neviem, ako vy, ale ja v ideálnom svete nežijem, pokúšam sa ho ale vytvárať svojimi každodennými rozhodnutiami, väčšími či menšími. Bolo by krásne, kebyže títo dvaja pomocníci, čo sú tak neodškriepiteľne mojou súčasťou, boli kamoši vždy, všade a za každých okolností. Ale ako som už napísala, nie som racionálny človek. Často sa nechávam viesť pocitmi, okolnosťami a intuíciou. A môj mozog je s nimi často v rozpore. A naopak- keď som nútená prijať čisto racionálne rozhodnutie, akokoľvek sa snažím, moje srdiečko dostáva zabrať, nevie sa úplne uspokojiť s racio riešením. Každý deň hľadám kompromisy, uvažujem, či je to nutné a či neísť čisto cestou srdca, brať veci ako prídu, moc nad nimi nerozmýšľať a najmä sa nimi netrápiť.

Uvažujem, že si dám dvojdňovú výzvu, či skôr úlohu. Jeden deň sa budem riadiť čisto srdcom, jeden deň čisto rozumom. Nie som si istá, či celá akcia bude mať nejakú logiku, ale určite čiastočne uspokojím obidve svoje rozhodovacie súčasti a mne samej bude ľahšie, že som im dala čistú šancu predviesť sa. Vyhodnotenie, obávam sa, bude čisto pragmatické a teda stará známa pravda- že jedno bez druhého sa nezaobíde, a že kompromisy sú potrebné takčitak, ale moja srdcová “dáma” sa už teraz teší z dobrodružstiev, ktoré ten jej deň prinesie a môj mozgový “pán” si je už teraz istý, že s racionalitou bude všetko jednoduchšie. Akurát dúfam, že sa mi podarí byť aspoň trochu nestranným pozorovateľom celého procesu, hoci moje srdce už teraz tuší, čo mi bude bližšie a môj mozog sa s nadhľadom pousmieva nad mojou snahou obchádzať svoju život zachraňujúcu racionalitu.

Facebook komentár
Vladena Vrabcová

Vladena Vrabcová

Podčiarknuť svoju osobnosť oblečením znamená dodať sebaistotu vnútru a rozžiariť sa aj navonok.

Dostávajte každý týždeň do schránky naše články
Nikdy nedáme váš mail niekomu inému.