Šedú mám rada, ale nie na duši

seda

Som tá posledná, ktorá by mala niekomu radiť, ako sa dostať von z jesennej melanchólie (až depky).

Som totiž medzi prvými, ktorí ju pociťujú. S prvými náznakmi studeného vetra, s prvými zožltnutými listami aj so skrátenými dňami a pribúdajúcou tmou. Chytá ma väčšinou už koncom leta (vôbec nerozumiem, prečo začiatok septembra vlastne ešte v našich končinách nazývame letom).

Podlieham jej rýchlo, aj keď mi nemožno uprieť istú húževnatosť v boji s ňou. Mám pár stupienkov, ktorými keď viem, že klesnem až k oblečeniu čiapky, tak teplo je nenávratne preč.

Prvým krokom vedúcim od leta do jesene je pribratie tretej vrstvy oblečenia. Už nestačí len tričko a niečo, už je potrebná aj tretia – zohrievacia – vrstva. Druhým je obutie ponožiek. V lete chodím zásadne naboso. Aj v teniskách, ale najradšej v obuvi, kde majú nohy voľnosť. Tretím stupienkom je vybratie zimných kabátov. Keď už ani vrstvenie oblečenia nestačí, je nutné siahnuť po skutočne hrubšej vonkajšej vrstve, definitívne vzdávam svoje očakávanie na návrat tepla. Po tomto, chtiac-nechtiac prijatom náznaku (či nátlaku?) zimy, už prichádza spomínaný posledný level. Čiapka. Ale to už musí byť vonku naozaj ukážkovo jesenné počasie v plnohodnotnom prevedení. Vietor, dážď, oblaky až takmer pri zemi a celodenné šero.

A som naplno v tom. Skoro mám pocit, že ma zima zlomí. Že teplo je nenávratne preč a toto všetko je tu navždy, teda na dlhého pol roka.
Mám ešte jeden stupienok do pekiel zimy, ale vtedy už je zima široko-ďaleko – časovo aj priestorovo, takže ten už sa ma cez všetky vrstvy, čo mám na sebe, až tak nedotkne. Zimná vetrovka a rukavice sú to, čo dnes našťastie ešte riešiť nemusím.

Ale áno, mám rada aj tú farebnosť vonku, aj šuchotanie listov pod nohami, aj jesenné svetlo keď sa náhodou ukáže nejaké to slnko. A mám rada aj knihu a deku a teplý čaj na gauči u nás v obývačke. To stiahnutie do seba s ochladením musí zákonite prísť. Rozšafnosť leta je tak ľahká a prostoreká, že nám je zrejme potrebné naznačiť, že existujú aj konce.

A po nich zase nové začiatky.

P.S.: Pevne dúfam, že všetci to nemáte tak ako ja. Že niektorí ani neviete, že je zima, že prší, vám vyvolá úsmev na tvári a že sa s úsmevom každé ráno vydávate do šedých ulíc. Pretože vás potrebujem stretnúť a cítiť to teplo z vás, ktoré naznačuje, že to vonku je len počasie. Nič viac. Že v nás vo vnútri môže byť leto a teplo celý rok a celý život.

 

Vladena

Facebook komentár
Vladena Vrabcová

Vladena Vrabcová

šéfredaktor

Podčiarknuť svoju osobnosť oblečením znamená dodať sebaistotu vnútru a rozžiariť sa aj navonok.

Dostávajte každý týždeň do schránky naše články
Nikdy nedáme váš mail niekomu inému.