Single po štyridsiatke

single po 40

Ak ste žena vo veku 40+ , svoju skúsenosť s láskou už zrejme máte. Už ste boli vo vzťahoch a možno túžite po ďalšom. Možno ste rozvedená a stretávať sa s mužmi vám pripadá teraz ako nočná mora, alebo naopak sa zo stretnutí tešíte, napriek tomu, že vám to s manželstvom nevyšlo. A možno ste vdova a obávate sa toho, že žiadny iný nebude viac tak dobrý, ako bol váš manžel…

Viem z vlastnej skúsenosti, láska po druhýkrát (alebo pre niekoho aj po prvý), neprichádza ľahko. No napriek tomu okolo seba denne vídam ženy, ktoré svojho milujúceho partnera stretli a nenechali odísť.

Tak kde môže byť problém? Ak uvažujete o tom, že v nás samotných, v nás – ženách po štyridsiatke, potom nie ste ďaleko od pravdy.

Sme plné limitujúcich presvedčení, očakávaní, ktoré nám bránia vidieť život a seba v ňom tak, ako skutočne je. Ako to naozaj cítime.

Ak ste žena po štyridsiatke, možno si pamätáte odsudzujúce a zároveň ľutujúce tváre spolužiakov na základnej škole, keď niekto v triede potichu oznámil, že jeho rodičia sa budú rozvádzať. Osemdesiate roky, v ktorých sme vyrastali, boli charakterizované neotrasiteľnou pozíciou rodiny a “lásky” až za hrob, hoci, povedzme si úprimne – v koľkých rodinách to bolo skutočne tak? Z detstva si podvedome nesieme presvedčenie, že naozajstná láska môže byť len jedenkrát a dosť.

Výchova v dobe, keď sme boli deťmi jasne niesla posolstvo, že za chyby sa platí. Najčastejším platidlom boli pocity viny či hanby a pomaly vznikajúce presvedčenie, že “nie som dosť dobrá”. Akékoľvek zlyhanie a nesplnenie nárokov okolia, väčšinou toho, ktoré nám malo byť najbližšie, bolo potrestané. A tak sa nevedomky ďalej trestáme samé… Po vzťahu či vzťahoch, ktoré (aj nám) nevyšli podľa predstáv, sa pomaly odsudzujeme na život v samote.

Ešte náročnejším si to robíme v prípade, že sme lásku zažili, no partner zomrel. V žiadnom prípade nechcem zľahčovať bolesť z tak veľkej straty, no dokedy ju chceme niesť? K čomu je to dobré? A najmä, komu to poslúži?

Trochu sa obávam, či moje myšlienky nevyznejú tvrdo či necitlivo. Strata partnera z akéhokoľvek dôvodu a následná samota bolí. Len… ak budeme okolo bolesti chodiť po špičkách a nevyrušovať ju, či dokonca živiť, sama neodíde. Napriek tomu, že robíme chyby, zlyhávame a strácame, máme právo na šťastie. Máme právo na lásku, milovať a byť milované. A to aj po rozvode, po zlyhaní, po sklamaní – seba aj iných. Aj po štyridsiatke.

Vôbec nie je ľahké vzdať sa istoty presvedčení nadobudnutých v minulosti, pretože takto sme sa to naučili a takto sme boli prijímané, cítili sme sa byť milované… dobré dievčatá a dobré ženy, rovnaké, ako ostatné. Také, aké máme byť. Po zlyhaní zahanbené, či milujúce skutočne až za hrob. Matky s veľkým M obetujúce svoj život deťom, ktoré s nami po odchode partnera ostali.

Dôležité je však, ako sa v tom cítime.

Život ma naučil, že ak mám pochybnosti, je dobré klásť otázky. Otázky sebe, svojmu vnútru. Ako sa práve teraz mám? Čo potrebujem? Čo môžem pre to urobiť? A čo mi v tom bráni? Odpovede budú prichádzať samé. A keď prídu, stačí nabrať odvahu ich nasledovať.

Koniec mentorovania… viem o tom svoje. Mám po štyridsiatke a po smrti partnera a otca môjho syna, po viacerých zlyhaniach a neúspešných pokusoch o život v páre sa budem po prvýkrát vydávať 🙂

 

S láskou Nel

Facebook komentár
Nel Valentová

Nel Valentová

Mám rada spájanie protikladov, v každom nedorozumení vnímam zároveň príležitosť k rastu a pochopeniu.

Dostávajte každý týždeň do schránky naše články
Nikdy nedáme váš mail niekomu inému.