Sladkých šestnásť, mojich a mojej dcéry

shutterstock_395371093

16 rokov. Magický vek. Pre mňa, keď som ešte bola na základke. Vlastne ani neviem prečo, hrozne som chcela mať šestnásť. Prišla stredná, internát, druhý ročník a s ním vytúžený vek.

A – nič zvláštne sa nestalo. Teda, nie zo dňa na deň. A ani celý rok nebol až taký iný ako rok pred tým a rok potom. Ale už som ho žila ani si neuvedomujúc, že už je to “ono”. Až oveľa neskôr som si uvedomila, aký krásny vek to bol. Aké dôležité obdobie ohľadom vzťahov, sociálnych väzieb, prístupu k životu, informácií, priateľstiev, skúšania všetkého možného aj takmer nemožného. Akí nedôležití boli rodičia. Priatelia vtedy najviac formovali svet. Pamätám si to obdobie tak dobre, ako si nepamätám ani obdobie spred pár rokov. Hlboko vo mne zostala tá zdanlivá bezstarostnosť a pocit, že mi patrí svet a môžem čokoľvek, hoci vtedy som to tak ani zďaleka nevidela…

Dnes mám dcéru, ktorá má 16. Mám k nej bližšie, než mala moja mama ku mne v tom veku (aspoň myslím). A nie je to len tým, že nie je na internáte, ale školu má 5 minút od domu. Je tam niečo viac, čo spolu budujeme od malička. A predsa cítim, ako sú postupne veci inak…

Odmalička, ešte odkedy bola schovaná vo mne, ma učí trpezlivosti, sebadôvere a nadhľadu. Trpezlivosti byť v kľude a dôverovať svojmu telu v tehotenstve, trpezlivosti, keď sa jej nechcelo moc hýbať ako malému bábätku, trpezlivosti, keď sa jej nechcelo rozprávať a potom trpezlivosti, keď začala hovoriť, ale svojim detským krásne skomoleným jazykom a musela som stále opakovať- môžeš mi to prosím ťa povedať ešte raz? 🙂 Trpezlivosti, keď som sa snažila vysvetliť, že musí chvíľku počkať na svoj milovaný chlebík so šunkou, kým sa jej maličký braček napapká, že kamarátky jej nebudú naveky robiť prieky, že menštruácia je fajn vec v živote ženy, že sklamanie z neopätovanej lásky pominie, lebo príde ďalšia.

Sebadôveru som potrebovala v každom svojom kroku pri výchove, ktorý bol odlišný od tých tradičných a zabehaných (podľa tiet, babiek a neznámych paní na ulici), pri každej chrípke, každom nachladnutí, že strach nič nerieši…

S nadhľadom som sa snažila počúvať vety typu: “Toto je môj život a ty mi nebudeš hovoriť, čo mám robiť,” a sledovať každodenné lakovanie nechtov iným lakom, kreslenie čiernych liniek okolo očí a míňanie hektolitrov parfému na počkanie…

Ako byť ženou má ale zrejmé už odmalička a ja dostávam každodenné lekcie: v štyroch rokoch nenosila nič iné len sukne a šaty, účesy si sama vymýšľala od deviatich, že si nebude nechty ničiť v záhrade a pri umývaní riadu mi dáva najavo doteraz. Chodiť v podpätkoch začala v trinástich a dvíhať ťažké krabice s odloženými topánkami “veď preboha, oci kde si, toto ja dvíhať nebudem” je pre ňu jasná robota pre silnejšiu čať populácie…

16 rokov od jej narodenia prešlo dnes ani neviem ako. Nie vždy mi bolo do smiechu, sem-tam som si aj poplakala, ale keď teraz ku mne príde (sme takmer rovnako vysoké a nosíme rovnaké číslo topánok) a povie mi “Maminka, ako sa máš?” a objíme ma popritom, je to najlepší pocit na svete…

A tak si stále navrávam, že v tých 16tich predsa len rodičia ešte niečo pre ňu znamenajú (okrem zdroja peňazí a strechy nad hlavou).

Tak rada by som jej vysvetlila, že trápenia s láskou sú tie najkrajšie a najťažšie zároveň, že je normálne, keď sú priatelia bližšie ako rodičia – aspoň niektorí, a že škola nie je až taká dôležitá, aby človek strávil len učením celé dni. Ale viem, že ma bude počúvať len na pol ucha a zachvíľu už ani nebude vedieť, čo som hovorila. Pretože si svoj život potrebuje skúšať sama a naostro a viesť ju má jej vlastný cit a zmysly. Tak to má byť.

Moje spomienky, akokoľvek nádherné a zaujímavé pre mňa sú môj život a pre ňu sú zatiaľ len zábavnými (či menej) maličkosťami z mojej minulosti. Pýta si čriepky z nich na preskúmanie, tie, ktoré sú aktuálne k tomu, čo sa deje v jej živote, a som rada, keď počúva. A teším sa (hrozne moc), keď mi ona rozpráva tie svoje radosti, starosti, sny, túžby a každodenné peripetie, pretože jej to ide oveľa lepšie než mne v tom veku.

Pamätám si svojich neopakovateľných 16 a trochu dúfam, že aj ona mi raz povie, že ten vek si pamätá a že to bolo nádherné… Hoci teraz jej to tak vôbec nepripadá…

Facebook komentár
Vladena Vrabcová

Vladena Vrabcová

šéfredaktor

Podčiarknuť svoju osobnosť oblečením znamená dodať sebaistotu vnútru a rozžiariť sa aj navonok.

Dostávajte každý týždeň do schránky naše články
Nikdy nedáme váš mail niekomu inému.