Na brehu jazera sedelo dievča. Za celý deň nechytilo ani malú rybičku. Netrápilo ju to. Mala dosť práce s pozorovaním tancujúcich vĺn, počúvaním šepotu rákosia a štebotaniu vtákov.

Začalo sa stmievať a ostávalo jej málo času, kým si zbalí svoje náradie a vráti sa domov k  svojej mame a malým hladným súrodencom.

No naraz sa jej udica pohla.

„Asi nejaká malá rybička,“ pomyslela si.

Dievča vytiahlo udicu a pristúpilo bližšie k vode. Niečo sa v nej lesklo. Nie, nebola to malá rybička. Bola to zlatá rybka.

Dievča si ju pozorne prezeralo. Nečudovalo sa, pretože od mala ju mama učila brať život ako ponaučenie. A  jedno práve držala vo svojej dlani.

Keď sa na rybku dostatočne vynadívala, opatrne ju položila späť do vody.

„Tak plávaj, maličká. A veľa šťastia.“

Rybka zakývala chvostíkom na znamenie radosti, no neodplávala. Namiesto toho prehovorila ľudským hlasom: „Ďakujem ti, dievčatko, že si ma pustila, máš láskavé srdce. Za to, aká si, ti splním jedno prianie. Akékoľvek.”

Dievča sa dívalo do vĺn a dlho mlčalo. Nakoniec prehovorilo: „Ďakujem, rybička, si milá. No nemôžem si priať nič.“

„Ty naozaj nemáš žiadne prianie?“ začudovala sa rybka.

„Mám veľmi veľa prianí, snov a túžob. A verím, že by si mi mohla ktorékoľvek z nich splniť. Ale akú radosť by mi to prinieslo? Akú radosť by som mala zo šťastia, o ktoré som sa sama nepričinila? A bolo by to vôbec šťastie? Vnútri vo mne sú všetky moje sny dávno splnené. Je iba na mne, aby som ich priviedla do života. Nechaj to, prosím, na mňa. To je moje jediné prianie. Dovoľ, aby som si mohla sama splniť všetky svoje priania.“

„Dobre teda, ako si praješ,“ usmiala sa rybka a odplávala.

Dievča ešte chvíľu sedelo na brehu a pozorovalo hru vĺn pohybujúcich sa v rytme samotného bytia. Rovnako ako jej usmievajúce sa ústa či vzdúvajúca a klesajúca hruď ukrývajúca tú najvzácnejšiu rybku – ľudské srdce.

 

Redakcia Ženy so štýlom

 

Prečítajte si tiež: Sobotný inšpiratívny príbeh: “Dve ženy a úspech”