Jedného dňa sa na pláňach indiánskej Ameriky opýtala mladá bizónia slečna Anna svojej mamy, či existuje niečo, čoho by sa mala naozaj báť.

“Iba ak levov, dcéra moja,” odpovedala jej mama.

“Áno, už som o levoch počula. Ak nejakého uvidím, otočím sa a budem utekať tak rýchlo, že ma ani vietor nedohoní,” povedala Anna.

“Nie, to je najhoršia vec, akú môžeš urobiť,” povedala veľká samica.

“Prečo? Sú strašní a budú sa ma snažiť zabiť.”

Mama sa len zasmiala a vysvetlila, “Anna, ak budeš bežať preč, levy ťa dobehnú a chytia. A keď tak urobia, vyskočia na tvoj nechránený chrbát a zložia ťa na zem.”

“Tak čo by som mala urobiť?” spýtala sa Anna.

“Keď uvidíš leva, stoj pevne na nohách a ukáž mu, že sa ho nebojíš. Ak sa nepohne, ukáž mu svoje rohy a zadup kopytami po zemi. Ak sa nepohne ani tak, pomaličky k nemu vykroč. Ak nepomôže ani to, napadni ho a použi všetko, čím ťa príroda obdarila.

“To je bláznivé, mama. Budem sa veľmi báť na to, aby som to urobila. Čo ak ma lev napadne späť?” povedala mladá bizónia slečna.

“Poobzeraj sa okolo seba, Anna.  Čo vidíš?”

Anna sa obzrela okolo seba na zvyšok stáda. Okolo nej bolo vyše 200 obrovských bizónov ozbrojených veľkými ostrými rohmi a širokými silnými kopytami.

“Vždy, keď sa budeš báť, vedz, že sme tu. Ak sa v panike rozbehneš preč, nebudeme ťa môcť chrániť, no ak sa svojmu strachu postavíš, budeme stáť za tebou.”

Mladá bizónia slečna hlboko vydýchla a prikývla.

“Ďakujem, mama, myslím, že rozumiem.”

My všetky stretávame vo svojich životoch levov. Sú to tie životné situácie, ktorých sa obávame, a ktoré nás nútia utekať preč, no ak tak urobíme, dostihnú nás a prevezmú kontrolu nad našimi životmi. Nezabúdajme, že ak sa im postavíme čelom, vždy bude za nami niekto stáť, aby nám pomohol.