Som stále viac nekompatibilná so zimou

zima_vldka

Ja a zima nejdeme dohromady. Každý rok, keď toto ročné obdobie nastane, sa snažím nájsť aspoň jeden spoločný záchytný bodík. Niečo, prečo by som som si mohla povedať, že sa na zimu naozaj teším. Snažím sa, každý rok skúšam niečo, o čo by som sa mohla oprieť. Každý rok hľadám niečo nové. Skúsim, ochutnám, ale pre budúcoročnú zimu to už ako dôvod na radosť nefunguje.

Naozaj sa nepamätám, či ako dieťa mi zima a chlad tiež vadili. Ok, vedeli sme sa vonku v snehu vyšantiť, sánkovať sa celé popoludnie, byť zavalený v snehu až kým sa nezačalo stmievať. Ale je pravda, že si nepamätám ani žiadnu zvláštnu emóciu z leta. Hm, tak začnem možno premýšľať o tom, ako to vlastne bolo s mojimi emóciami všeobecne :))

Moja bledá pokožka a blond vlasy by skôr predurčovali severských predkov. Hustota vlasov a vlnky to skôr naznačujú opačným smerom k juhu. Škoda, že vypátrať rodokmeň pár storočí dozadu je takmer nemožné.
Na strednej som mala kamaráta. Najlepšieho. Vedeli sme sa rozprávať hodiny aj o ničom. Vlastne on to tak dokáže so všetkými. Ale miloval zimu a túžil sa presťahovať na Aljašku. Ja som mala ruky vždy studené, on horúce. Vedel zohriať nielen moje ruky, ale aj dušu. Tiež mal blond vlasy a modré oči. Do teplých krajín by ste ho nedostali ani za nič. Typ človeka, ktorý kam príde, všetci ho majú radi. Dnes žije na južnom Slovensku, ale ten jeho severský pôvod je neodškriepiteľný stále. Srdce južana tiež.

Zima. Je mi zima, už len keď si vduchu to slovo vyslovím. Jeden rok som ju skúšala zahnať intenzívnym behaním vo fitku. Zistila som, že behanie na bežiacom páse v uzavretej miestnosti nie je ani zďaleka také fajn ako to vonku a trebárs aj v letnej horúčave.
Inú zimu som skúšala obalamutiť pravidelným saunovaním. Saunovanie sa osvedčilo vo všetkých smeroch, len nie v jednom. Na zimu sa kvôli saune tešiť neviem. Lebo síce zohreje aj vyhreje, ale keď vyjdem von, som zas tam, kde predtým. V zime.

Jedna moja zima zas bola v znamení lyžovania. Niečo do seba to má, ale keď je vonku mínus desať a mne omŕzajú prsty na rukách aj nohách aj v lyžiarkach a najhrubších rukaviciach, akonáhle sa nachvíľu prestanem hýbať, tak lyžovanie ako dôvod na zimnú radosť som jednoducho zatratila.

Horúci indický čaj mi spríjemňoval jednu zimu. Aj mne, aj jednej kamarátke. Tešila som sa na spoločné raňajky a posedenie pri ňom raz týždenne. Ženské hovory o všetkom možnom aj nemožnom. Je zvláštne, že celé to naše stretávanie malo svoje čaro len v zime. Akonáhle sa oteplilo, horúci korenistý čaj a príjemne vyhriatu kaviareň sme vymenili za slnkom vyhriate miesta kdekoľvek vonku. A ďalšiu zimu už sme sa, ani nevediac prečo, k spoločným chvíľam nedostali.

Ako číslice v mojom veku stúpajú, tým mi zima príde dlhšia a otravnejšia. A studenšia.
Vymýšľam teda každý rok nové dôvody ako sa s ňou vysporiadať. Tento rok, keď mi prsty na rukách omŕzajú zakaždým, keď oškrabávam hrubú vrstvu ľadu zo skla na aute – aj zvonku, aj zvnútra, pociťujem svoj nedostatok vnútorného ohňa, ktorý by ma zohrieval, ešte akútnejšie. Chodiť mesiac len v snehuliach a byť zababušený v minimálne štyroch vrstvách oblečenia sa nerovná môjmu snu o šťastnej zime.

A tak začínam snívať o budúcej zime ako o zime v teple. Budúci rok, aspoň na chvíľu dám zime zbohom a pôjdem si telo aj dušu vyhriať niekam, kde je aspoň 20 stupňov. Celsiových. Vonku samozrejme. Ideálne, keď pritom bude aj more, ktorého sa za dva týždne letnej dovolenky nikdy nenabažím dostatočne. Lebo vietor, šum vĺn a bosé nohy sa rovná znovuzrodenie. A ja už tuším, že sa potrebujem znovuzrodiť dvakrát ročne.

 

Facebook komentár
Vladena Vrabcová

Vladena Vrabcová

šéfredaktor

Podčiarknuť svoju osobnosť oblečením znamená dodať sebaistotu vnútru a rozžiariť sa aj navonok.

Dostávajte každý týždeň do schránky naše články
Nikdy nedáme váš mail niekomu inému.