Vypína sa nad obcou Spišské Podhradie a svojou rozľahlosťou patrí do prvej desiatky najväčších hradov na svete. V roku 1993 Spišský hrad a kultúrne pamiatky blízkeho okolia, boli zapísané do Zoznamu pamiatok svetového dedičstva UNESCO. Spišský hrad je hradná zrúcanina zaberajúca vrchol travertínovej kopy Spišský hradný vrch, tvoriaca dominantu širokého okolia na hlavnom cestnom ťahu spájajúcom východoslovenské regióny Spiš a Šariš. Výstavba stredovekého hradu na travertínovej kope sa datuje do začiatku 12. storočia. Najstaršia písomná zmienka o hrade pochádza z roku 1120. Hrad mal spočiatku funkciu pohraničnej pevnosti. Potom sa na niekoľko storočí stal sídlom spišského župana a tým aj hlavným centrom svetskej moci na Spiši. Hrad ako kráľovský majetok bol neustále predmetom sporov, ktoré vždy prepukli po smrti kráľa, alebo ním ustanoveného majiteľa. V druhej polovici 15. storočia sa o prestavbu hradu zaslúžil nový majiteľ Štefan Zápoľský, ktorý si tu chcel vytvoriť reprezentačné šľachtické sídlo. V hradných komnatách sa narodil aj jeho syn Ján, ktorý sa neskôr stal kráľom Uhorska. Posledné stavebné práce na hornom hrade riadili Thurzovci a Csákyovci. V roku 1780 hradný komplex zničil požiar a Spišský hrad sa postupne zmenil na zrúcaninu. Hovorí sa, že pohľad na Spišský hrad je jeden z najkrajších, aké sa v Európe núkajú. Pútavou atrakciou pod hradom je obrovská socha Keltského koňa. Austrálčan Andrew Rogers, umelec, ktorý tvorí geoglyfy po celom svete tvrdí, že slúžia na to, aby sa z nich tešili aj ďalšie generácie. Geoglyf Keltského koňa sa rozprestiera pod Spišským hradom. Vychádza z keltskej mince nájdenej počas archeologického výskumu na Spišskom hrade. Na rozdiel od iných keltských mincí sú spišské zaujímavé tým, že kôň je zobrazený aj s pevným postrojom. Umelecké dielo pod hradom má rozmery približne 100 krát 100 metrov. Líniu obrazca tvorí asi meter vysoký a jeden meter široký kamenný múr. Dĺžka múru je okolo 800 metrov. Celá stavba trvala dva týždne. Takéto dielo stavia v každej krajine zúčastnenej na projekte, ktorý je pod záštitou UNESCO a patrí medzi najväčšie sochárske projekty na svete. Podľa Rogersa vyjadruje radosť zo života, zamyslenie sa nad minulosťou a zároveň odkaz pre budúce generácie. Hrad je častým objektom fotografov, filmárov a maliarov. Zaujímavosťou sú prehliadky v noci. V hradnom komplexe je v súčasnosti múzeum expozície Spišského múzea o dejinách hradu a stredovekých zbraniach.
Expozícia s názvom ,,Bez milosti a súcitu“ predstavuje mučiarenské nástroje. Práve tie sú dôkazom toho, akým krutým a bolestivým spôsobom nútili kedysi mučených k priznaniu.
Povesť
Jedna z najväčších tragédií sa na hrade udiala v čase, keď tam bývali Drughetovci. Filip Drughet s manželkou Lujzou sa tešili z malej dcérky Barborky. Mladá mamička však zakrátko po pôrode zomrela a o dieťa sa starala Filipova sestra, krásna Hedviga. Smutný vdovec hľadal únik v poľovačkách. Na jednej z nich, nešťastnou náhodou zastrelil syna Poľského šľachtica. Jeho otec prisahal pomstu, Filip však posilnil stráže a celé mesiace hrad neopúšťal. Po čase v ostražitosti poľavil, netušiac, že otec jeho obete, stále striehne. Filip sa vybral na lov a pomstiteľ zatiaľ zviedol Barborkinu tetu Hedvigu. Podľa povestí sa preobliekol za trubadúra a hudbou získal Hedviginu náklonnosť. Potom uniesol malú Barborku. Pomstiteľ pred Filipovými očami hodil dieťa do priepasti. Filip vraj prikázal mučiť a potom popraviť celú neopatrnú hradnú posádku a sestre dal odťať obe ruky až po lakte. Zmrzačená Hedviga žila vraj potom viac ako tri desaťročia.
Iná legenda vraví, že nešťastná Hedviga sa pomiatla a skočila z hradných múrov, alebo, že za nesplnenú úlohu bola sťatá. A dodnes ju údajne vídať na hradbách, ako nocou márne hľadá Barborku.

Vaša Iwka