Ak by ste to náhodou nevedeli, Svedkovia Jehovovi sú náboženskou spoločnosťou, ktorá pôsobí celosvetovo, nevynímajúc Slovenskú republiku. Majú svoju oficiálnu stránku a viete na nej nájsť aj dokonca úradné hodiny alebo si stiahnuť najnovšie publikácie z ich dielne.

Ako dieťa som sa po prvý raz so Svedkami Jehovovými „stretla“ v tomto vtipe, ktorý si pamätám dodnes.
Chlapík sa sprchuje a zrazu niekto vyzváňa. Vyjde z vane a pýta sa:
– Kto je?
– To sme my, Svedkovia Jehovovi!
– A čo chcete?
– Chceme sa porozprávať.
– A koľko vás je?
– Dvaja.
– Tak sa porozprávajte!

O jehovistoch som toho veľa nevedela, len také základné informácie. Jedného dňa niekto zvonil, tak som išla otvoriť. Pred dverami stála staršia pani a mňa to celkom prekvapilo. Nevyzerala ako žena, ktorá by prišla realizovať odpočet plynu. Asi nikoho neprekvapí, že sa pani prišla so mnou porozprávať. A keďže neboli dvaja (ako v predošlom vtipe), tak sme sa aj rozprávať začali. Len tak, medzi dverami, myslela som si, že to bude chvíľka a bola to takmer polhodina intenzívnych otázok a odpovedí.

Som skrátka človek veľmi zvedavý a skutočne ma to zaujímalo a považujem to dodnes za dobrú skúsenosť. Pýtala som sa na všetko možné a nemožné, žena mi na to aj niekedy odpovedala, niekedy sa jej teda veľmi nechcelo. Nemalo to konca kraja, debatu som teda musela ukončiť. Pani sa však nenechala odbiť len tak, ale to som pochopila až o pár dní neskôr, keď som vyberala poštovú schránku. Bol v nej perom napísaný list a tiež staršie vydanie Strážnej veže, jeden z ich časopisov. V liste bola dokončená myšlienka hriechu, na ktorú som sa v závere našej debaty pýtala. A tiež, že: „V žiadnej náboženskej organizácii nie je také presné pochopenie, porozumenie pravdy a morálna čistota.“ List končil nepriamou pozvánkou na prednášku Svedkov Jehovových a odkazom na webovú stránku.

Najzaujímavejšie na celom stretnutí sa mi zdalo, keď som sa spýtala na transfúziu krvi. Asi viete, že títo ľudia neprijímajú transfúziu krvi a vo svete bolo už viac kontroverzných prípadov (najmä čo sa detí týka). Pýtala som sa tejto ženy, či je to skutočne pravda a ak áno, či by skutočne povedala nie, ak by jej dieťa tento lekársky zákrok nevyhnutne potrebovalo. Samozrejme, že priamu a jasnú odpoveď som ihneď nedostala, pretože toto je vec, ktorá sa ľahko nehovorí a ani ľahko nepočúva. Pani spomínala, ako všetky choroby sú z krvi, a tiež, celoštátnu aféru vo Francúzsku, kde ľuďom po operácii podávali transfúziu krvi a tí následne ochoreli na aids. Neprijímať krv, ani zvieraciu ani ľudskú, je skrátka zásada, ktorú musia dodržiavať navždy. Táto žena hovorila o bezpečných náhradách krvi, ktorých je vraj dosť a tie sú bez rizika a bez baktérií.

Viackrát mi bolo tiež povedané, že žijeme v posledných kritických časoch a blíži sa koniec. A tak nejak medzi riadkami, že len ak sa k nim pridám, tak ma čaká večný život.

O niekoľko dní neskôr, zvonil niekto zas. Pozrela som cez kukátko a tam opäť stála táto žena, ale nie sama. Zobrala si so sebou už aj pomocníčku. Slušne som sa im snažila vysvetliť, že na prednášku neprídem, záujem pridať sa k nim nemám a skutočne nie som vhodný kandidát na to, aby ma pravidelne navštevovali. Myslela som, že pochopili. Asi nie, pretože som našla v schránke opäť list, tentokrát už dlhší a tiež vydanie časopisu Prebuďte sa!. List končil so slovami: „Cestu do večného života nám Pán Ježiš už pripravil – len otázka pre nás, či sme našli tú úzku cestu do života, či ideme po širokej.“

Tieto ženy prišli ešte raz, ja som však už neotvorila. A možno prišli aj potom, keď som nebola doma, ktovie. Dodnes ma fascinuje, akí vytrvalí títo ľudia sú.

Ďakujem im za túto skúsenosť, rozhodne mi to rozšírilo obzory.

Lu

Prečítajte si tiež: Viera v Boha je barličkou na horšie časy?