Ten môj (koniec)

tenmoj1

RODIČIA A PRACUJÚCI

Bez toho, aby sme si to uvedomovali, točili sme sa v kolotoči práce a rodinných vecí. Nie, nič nebolo zle, ale s odstupom času viem, že to proste nebolo ono. Ty si bol stále úspešnejší a vyťaženejší, ja viac ponorená do domácich a rodinných záležitostí a do svojej práce.
Keď sme dostali možnosť kúpiť si svoje vysnívané bývanie (paneláky a veľké sídliská neboli nikdy naša obľúbená destinácia), skočili sme po nej, hoci sme úplne nevedeli do čoho ideme a ako nám vyjdú financie. Z dvoch mesiacov pôvodne plánovaných rekonštrukcií bolo nakoniec sedem. Bývali sme u mojich rodičov, my štyria sme spávali v pôvodne detskej izbe. Samozrejme, že sme si, všetky tri generácie, navzájom obrusovali hrany.

Vtedy sme znovu zistili, že vieme pracovať ako jeden tím. Po šperkoch a prvom byte, kde sme si to vyskúšali, sme mali znovu príležitosť. Veľa vecí sme zvládli sami, ešte aj nejaké opravy po robotníkoch. Ja som zistila, že urobiť mozaiku na stenu je pre mňa hračka, ty, že vodárenské práce nie sú až také zložité, ako sa mne zdá na prvý pohľad. Maličkosti toho druhého nás vedeli vytočiť, zároveň sme ale stáli spolu proti iným v obhajobe toho, za čím sme išli. Veril si mi vo všetkom, čo som vymyslela a realizácia už bola na nás oboch. Vymaľovali sme si už tradične sami, to už bola len taká vychutnávka po celej rekonštrukcii. Keď sme sa na konci školských prázdnin presťahovali, zďaleka nebolo všetko hotové. Ale mali sme kde spať, mali sme teplú vodu a stôl, pri ktorom sa dalo jesť. Boli sme konečne zase sami a mali svoj priestor. Mali sme toľko skúseností, že sme premýšľali o tom, založiť firmu na rekonštrukcie. Viem, že tak ako mňa, aj teba by to bavilo ešte aj dnes.

Tú autonehodu sme už dávno pustili z hlavy. Nič sa ti nestalo, len naša felícia si to odniesla. To bol posledný impulz na jej predaj. S novým autom a bytom, akoby prišli nové možnosti. Ty si veľa pracoval a ja som ťa neobmedzovala. Tak ako vždy, som sa snažila zvládnuť čo najviac sama. Bežné radosti a starosti, ktoré sme zdieľali nám stále dávali pocítiť, že sme pár a rodina. Deti rástli, pribúdala škola, krúžky. Mne chýbala najlepšia kamarátka, niekto, s kým by som mohla zdieľať svoje smútky a nespokojnosti. Tebe som sa zdôveriť nevedela, bála som sa otvoriť niektoré témy, bála som sa tvojej reakcie, tvojho hnevu, tvojej uzatvorenosti. Viem, ľudia majú o tebe rôzne predstavy. Do svojho súkromia ich nepúšťaš. Lenže ja som mala potrebu hovoriť, nielen o tebe s niekým, kto ťa neobdivuje, nezbožňuje a nemá v tebe učiteľa, ani priateľa. Najlepšie s niekým, kto ťa vôbec nepozná. Ten pretlak vo mne a neprítomnosť mne blízkej duše spôsobil, že som sa uzavrela. Moja osobnosť extrovertného introverta síce nikdy nebola žiadny showman, ale moja vnútorná nespokojnosť spôsobila moju väčšiu tvrdosť a zároveň zraniteľnosť. Navonok som síce bola taká istá, ale z niektorých mojich reakcií si to určite cítil.

VTEDY

Neviem, ako žijú ľudia bez osudu, ale mne môj prvý z mojich ôsmich osudových rokov z deviatich (ty vieš o čom hovorím, tvoj systém numerológie používam ako pomôcku denne), priniesol niečo, čo by som nikdy nečakala. Osud. Niekde v línii svojho života som to musela mať dopredu napísané…
Rozlúsklo to problém, ktorý sme spolu riešili odkedy sme boli spolu. Ale to bola až tá sladká čerešnička na horkokyslej torte toho celého. Inak to bolo boľavé tak, ako som si predtým ani nedokázala predstaviť.
Môj teoretický prešľap priniesol to, čo sme tak dlho potrebovali- hodiny a hodiny rozprávania sa o nás. Najprv ale tvoje mlčanie a úplné uzavretie sa, ktorému som ja nerozumela. Postupným otváraním seba som primäla otvoriť sa aj teba. Veľa, veľmi veľa, možno až priveľa vecí v tom rozhovore bolo boľavých. Najmä a hlavne pre teba. Postupne som tomu začínala rozumieť, snažila sa chápať zo všetkých síl. Naše rozdielne povahy, náš váhovo- baraní konflikt, ktorý tam bol vždy- a vždy bude, nám dával zabrať ešte viac než dovtedy. Asi by bolo dobre, aby si do tohto vstúpil a povedal k tomu svoje…
Mne sa rinuli z očí potoky sĺz, popri tebe, profesionálnom rečníkovi som nevedela jasne a zrozumiteľne formulovať svoje pocity ani myšlienky, na vysvetlenie, ospravedlnenie?
Jedna z tvojich viet mi vtedy zanechala horko na duši. Myšlienka, ktorá definovala mňa. Keď bolo najhoršie, premýšľala som, či odísť. Proste to nachvíľu prerušiť, dať si pohov, nájsť samú seba. V tých okamihoch som sa cítila neprekonateľne silná. Zrazu som mala samú seba v celej sile a kráse. Vedela som, že ja by som to zvládla. Ale nevedela som, či to so mnou zvládnu aj deti. Nemala som silu im vziať doterajší život. Bolo to buď- alebo. Vtedy mi docvaklo, čo naozaj chcem, kde je priorita, kde chcem byť a čo má skutočne význam. Cesta bola dlhá a hrboľatá. Neboli na nej žiadne skratky, len občas bolo čoho sa pridržať. Pracovali sme na tom obaja. Na sebe, na sebe navzájom aj na nás dokopy. Skutočná žena vo mne sa konečne ozvala a zrazu si vedela prebiť cestu až k tebe do úplného vnútra. Tam, kde môžem byť s tebou len ja. A ja som ťa pustila úplne k sebe. Postupne, pomaly sme si vybudovali niečo, čo sme nikdy predtým medzi sebou nemali. Ja som sa do teba zamilovala odznova a začalo byť pre mňa prirodzené rozprávať o svojich pocitoch a ty si sa učil ma chápať a rozumieť tomu.

Je to už pár (dosť) rokov a ja konečne o tom dokážem prehovoriť. Ty máš jazvu na srdci odo mňa, ja jazvu na duši od teba. Ale to je presne to, čo nás zblížilo oveľa viac, než všetky krásne veci dovtedy. Veľmi, veľmi si vážim tvoju múdrosť, to čo robíš, to čím si aj kto si. Ale oveľa viac mám rada tvoje nežné ľudské prejavy a pozornosť v každodennom živote. Tie malé dotyky a pohladenia, na ktorých stojí môj svet.
Verím, že to vieš…

Vladena

 

Prečítajte si tiež: Ten môj (2. časť)

 

Facebook komentár
Vladena Vrabcová

Vladena Vrabcová

šéfredaktor

Podčiarknuť svoju osobnosť oblečením znamená dodať sebaistotu vnútru a rozžiariť sa aj navonok.

Dostávajte každý týždeň do schránky naše články
Nikdy nedáme váš mail niekomu inému.