Bolo by dobré vedieť za každú cenu, či sú k nám ľudia z nášho okolia úprimní? Aké by to bolo, keby sme si vedeli čítať myšlienky? Vedeli by sme o sebe viac? Bolo by všetko úprimnejšie a priamejšie? Boli by sme šťastnejší?

Podľa mňa nie. Úprimnosť je niečo, čo má svoje hranice. Bez súhlasu človeka, ku ktorému chceme byť úprimný, si môžeme dovoliť byť úprimný len do určitej miery- aby sme neranili. Hlboká úprimnosť, najmä tá nevypýtaná, vie byť hlboko zraňujúca. Už slovo úprimnosť má v sebe určitú miernosť. Otázka “Môžem byť úprimná?” nikdy nebude rovná otázke “Môžem ti to povedať na rovinu?” Má v sebe niečo, kde vieme, že nemôžeme raniť, že iba môžeme povedať viac, než by sme povedali normálne. Byť úprimný má v sebe nádych určitého tajomstva, dávame niečo, čo by sme normálne nedali. Dávame kúsok seba, otvárame svoje vnútro a ponúkame svoj svet tomu druhému. Dávame viac zo seba s očakávaním, že budeme prijatí. Alebo bude prijaté to, čo povieme.

Vieme byť úprimní k ľuďom, ktorých máme radi, k tým, na ktorých záleží.

Ako ďaleko vieme alebo chceme v úprimnosti zájsť pri ľuďoch nie až tak blízkych? Pokiaľ ísť s úprimnosťou a tak trochu s vlastnou kožou na trh? Ako môžeme vedieť, že naša úprimnosť nebude zneužitá, zosmiešnená, otočená proti nám? Alebo na tom vôbec nezáleží?

Mne áno. Vždy idem tak trochu s pocitom akoby ma stavali pred súd, keď idem povedať viac. Viac než je bežné, viac než si v spoločenských konvenciách dovoľujeme. Vždy tak trochu s malou dušičkou, ako to dopadne. Nie všetci si úprimnosť cenia a vedia byť na oplátku citlivo úprimní. A tiež sú takí, ktorí idú v úprimnosti “cez mŕtvoly” a je im jedno, aký pocit za sebou nechajú.

Úprimne- som rada, že si nečítame myšlienky. Úprimnosť je cnosť, ale treba sa s ňou naučiť narábať ako s každým mocným nástrojom. Akí by sme museli byť, aby sme si myšlienky nemuseli kontrolovať a boli prirodzene úprimní bez postranných úmyslov? Jedným slovom iní. Iní než sme dnes.