Žijeme v konzumnej spoločnosti a konzumnej dobe. Je to pohodlné, uznávam. Ale otázka znie: Dokedy a s akými dôsledkami? Dokážeme odhadnúť dnes dopad nášho konzumu na život ďalších generácií?

Je to také pohodlné – jednorazové plienky, vreckovky, kuchynské utierky, príbory, taniere, perá, každý jeden kelímok od jogurtu, stovky ďalších vecí… použijem, zahodím, neriešim… čisto a rýchlo doma, v práci, pri cestovaní… ale čo naša planéta?

Ja sama nie som nijako zvlášť za šetrenie vecí. Môj názor je, že veci sú na používanie a využívanie naplno a nemáme byť my ich otrokmi, ale ony majú slúžiť nám. Keď už raz niečo mám, investovala som do toho peniaze, prípadne čas a energiu na samotné zadováženie si, som za to, aby sa konkrétna vec využila naplno…Na druhej strane ale nenakupujem veci bez rozmyslu. Nepotrebujem mať plnú kuchyňu spotrebičov, ktoré použijem len raz za pár mesiacov, nepotrebujem mať slávnostnú jedálenskú súpravu, na ktorej sa stoluje iba trikrát do roka, nekúpim si šaty na kamarátkinu svadbu také, ktoré si už nikdy potom neoblečiem…

Moja babička odkladala aj prázdne papierové sáčky od múky a potom nám do nich nabalila vajíčka od sliepok pobehujúcich po dvore. Dedo odkladal každý klinec, čo sa niekde povaľoval a v stolárskej dielni a rodinnom dome s garážou, dielňou, drevárňou a mastaľou ich bolo nepočítane.

Do sáčkov od mlieka sa odkladali zbytky jedla pre psa od susedov…

Niekedy sa veci robili tak, aby vydržali, či už to bol dom alebo topánky.

Mám pocit, že dnes sa vyrábajú veci tak, aby sme ich museli čo najčastejšie meniť bez možnosti opravy či nápravy prípadnej opotrebovanosti či nedostatku. “Tú tlačiareň sa neoplatí opravovať, radšej si kúpte novú.” Nič jej nebolo, len farba zaschla v tryske…

Ja dnes papierový sáčok od múky síce neodkladám, ale hodím ho do kontajnera s označením “papier” a dúfam, že ho niekto niekde naozaj zrecykluje. Oblečenie, ktoré už nenosíme a viem, že ani nosiť nebudeme, posúvam kamarátke, ktorá šije textilné hračky, oblečenie, z ktorého vyrástli deti, ide mladším deťom našich kamarátov. Triedime odpad, máme svoj vlastný kompost, s čím si naozaj neviem rady, odveziem na zberný dvor. Ale aj tak sa mi zdá, že vecí pribúda, pribúda odpad, igelitovým sáčkom nie je konca-kraja…Kto nájde riešenie ako eliminovať jogurtové kelímky, mal by dostať Nobelovu cenu.

Viem, rastie počet obyvateľstva, každý musí jesť, obliecť sa, bývať, mať prácu, zarábať, byť užitočný pre štát. Treba viac vyrábať, viac vecí, viac potravín, viac všetkého, najmä zisk musí stále rásť. Pokiaľ a dokedy, vie to niekto?

A tak sa každý deň snažím urobiť niečo, aby som sama pre seba eliminovala množstvo najmä jednorazových vecí. Nosím so sebou svoju fľašu s vodou, svoju lyžičku, ale na druhej strane nie som ochotná (zatiaľ) vzdať sa komfortu papierových vreckoviek (keď som bola malá, mali sme doma v šuflíku každý svoju kôpku bavlnených vreckoviek…mami, teraz by ma zaujímalo, koľko ich muselo byť, aby ich bolo stále dosť čistých?).

Som presvedčená, že veci treba používať a využívať, na to sú, na to ich niekto vymyslel. Len by sme možno mohli viac rozmýšľať, koľko vecí skutočne potrebujeme, kde je tá hranica nutnosti a komfortu a kedy ju prekročiť, a kedy je to už naozaj zbytočné.