Sme zvyknutí vnímať čas ako nepriateľa. Cítime, ako nám kradne mladosť, sny, príliš skoro ukončuje krásne zážitky a nakoniec ukončí aj náš život. Neprestávame s ním bojovať, túžime stretnúť nesmrteľnosť. No čas neoklameme, preto je pre nás dôležité nájsť si k nemu pozitívny vzťah. Je vôbec možné žiť v harmónii s časom?
Perspektíva pozitívneho tlaku
Táto perspektíva vníma čas ako komoditu, s ktorou nie je dobré plytvať. Je založená hlavne na obave zo smrti. Skutočnosť, že všetci raz musíme zomrieť znamená, že čas, ktorý máme k dispozícii, je limitovaný. Preto je dôležité naplniť svoj potenciál dosiahnuť všetko, čo môžeme dosiahnuť a robiť to, čo robiť chceme. Život je dočasný, mali by sme si ho čo najviac užiť.
Táto perspektíva môže dodať veľa energie, no rovnako môže byť problematická. Vytvára tlak, a to môže viesť k nutkavému mysleniu na to, že v skutočnosti máme málo času. Každú minútu, ktorú nestrávime produktívne, môžeme začať vnímať ako stratenú. Môže sa stať, že nebudeme vedieť relaxovať, najmä ak sme mentálne či fyzicky vyčerpaní, alebo si na plecia nakladáme toho viac, než vieme v pohode zvládnuť. A nakoniec tento prístup predpokladá dualitu medzi nami a časom. Čas predstavuje ako externú silu, proti ktorej treba neustále bojovať, a ktorá nad nami nakoniec tak či tak vyhrá.
Čas neexistuje, je iba prítomnosť ( Transcendentálna perspektíva)
Druhá perspektíva má k času menej bojovný prístup – v skutočnosti totiž neakceptuje jeho existenciu. Lineárny čas vníma ako konštrukciu, výplod ľudskej mysle a ľudskej kultúry. Budúcnosť nevníma ako reálny fenomén – napokon ešte vôbec neexistuje. A všetky minulé zážitky už nie sú. Existujú len v našej pamäti. Celý náš život žijeme v pretrvávajúcej prítomnosti. A v prítomnosti čas neexistuje. V rámci našej kultúry sme sa rozhodli deliť náš čas na sekundy, minúty, hodiny a dni, no toto nemá reálny základ. V prítomnosti iba plynú naše zážitky. Nie sú tu izolované momenty či okamihy, je tu iba tok. A my sme časťou tohto toku.
Z tohto uhla pohľadu sa nemusíme plynutia času obávať. Prítomnosť uplynúť nemôže – je vždy s nami.
Tento druhý prístup býva obvykle zdravší. Oslobodzuje od stresu a tlaku, keď sa s časom snažíme držať krok. Žijeme viac prirodzene, viac autenticky, v súlade s našimi hlbšími impulzmi, robíme veci vtedy, keď cítime, že ich chceme urobiť.
Možnou nevýhodou tohto prístupu je, že môžeme stratiť náš zmysel pre naliehavosť a stratiť motiváciu k dokončovaniu vecí.
Integrácia oboch perspektív
Tieto dva spôsoby vnímania času nemusia stáť nutne proti sebe. Hoci žijeme v prítomnosti, všetko je v procese a tento proces má svoje trvanie. Veci prichádzajú, ostávajú a vytrácajú sa z našich životov.
Náš život je tiež takýmto procesom. Tento proces má vždy svoje miesto v prítomnosti, no tiež má obmedzené trvanie. Hoci tu možno nie je žiadna budúcnosť a možno tu nebola žiadna minulosť, stále je dôležité naplniť svoj potenciál. Stále môžeme pociťovať krátkosť a krehkosť našich životov, a cítiť naliehavosť život plne prežiť – a v tom istom čase, keď cítime obavy a zároveň napriek nim žijeme … nemôžeme byť nikde inde ako v prítomnosti.
Nel
