Keby mi za čias mojej puberty niekto povedal o mojom ženstve všetky informácie, ktoré viem teraz, moju cestu životom by to dosť uľahčilo a zároveň zmenilo. Takže by to zrejme nebol už môj životný príbeh. Keby bolo keby… plakať nad rozliatym mliekom nemám vo zvyku. Ale keď sa obzriem späť, rada by som neľutovala. Nie vždy to ale viem. Pretože sú veci, ktoré by mi zmenili život k lepšiemu.

Moja prvá menštruácia prišla, keď som mala desať rokov a fakt som bola ešte dieťa. Zároveň mi začali rásť prsia a ja som tým pádom odmietla nosiť svoje obľúbené obtiahnuté tričko. Hygienické potreby týkajúce sa tejto záležitosti boli občas v obchode vtedy úzkoprofilový tovar, ale aj tak nebolo z čoho vyberať. Ich veľkosť a dĺžka a hrúbka sa mi zdali byť ako pre slona. Na telesnej výchove si bolo treba obliekať modré “nohavičky”, (veľkosťou sa to inak nazvať nedá), za každých okolností a učiteľka menštruáciu ako dôvod na necvičenie nevidela. Mávala som bolesti a občas bolo pre mňa obtiažne aj stáť, nieto ešte podávať nejaké športové výkony.

Zručnosť mám tak nejak vo vienku, takže odkedy sa pamätám, pomáhala som pri všetkých prácach v záhrade, rúbaní dreva, ryľovaní, pílení konárov… neviem, či som vtedy mohla odmietnuť, že to robiť nebudem, že predsa je to mužská práca a bolo predsa treba pomôcť.

Bolo pre mňa normálne naťahovať sa s obrovským ruksakom vo vlaku a vykladať si ho hore na policu aj skladať dole (cestovala som každý víkend internát-domov). Neskôr sa mi toto “posilovanie” zišlo, keď som dennodenne nosila kočík aj s dieťatkom aj dvakrát denne na tretie poschodie.

Keď sa nám minule upchal odtok z umývadla v kuchyni, ani mi nenapadlo niekoho k tomu volať. Rozobrala som sifón, odpojila ho celý od umývadla, vyčistila, namontovala naspäť.
Prečo o tom všetko píšem? Lebo nie je tak dávno, čo som si uvedomila, že to nebolo v poriadku.
Ale áno, som na seba pyšná, že si dokážem poradiť a že zvládnem aj mužské práce….Ale.

ALE…postupne, pomaličky prišlo uvedomenie, že to, že menštruáciu som brala ako nutné zlo, a že svoje pocity a potreby som sa naučila potláčať, že som chcela všetkým aj sama sebe dokázať, že to zvládnem, že nepotrebujem pomoc, že to všetko nie je ženské správanie. Že doba a prostredie, v ktorom som vyrastala, vo mne ženu moc nepodporovalo. Osemdesiatym a deväťdesiatym rokom všeobecne panovali ženy, ktoré boli tak trochu mužské, už len móda tých rokov to dáva jasne najavo. Nežnosť a krehkosť museli ustúpiť širokým ramenám a neskôr károvaným košeliam a pracovným “bagandžiam”. Ženy sa túžili vyrovnať mužom – najmä v pracovnej oblasti, chceli sa vymaniť zo vzoru žienky domácej, večnej mamy a kuchárky. Takže som (sme) dostávali za vzor silné ženy, o pocitoch, ktorých sa nehovorilo.

Netvrdím, že mi chýba omdlievanie pri zmienke o hrdinskom čine, alebo že túžim byť celý život žena v domácnosti a starať sa o rodinu. Nie. Len mám pocit, že pri celej tej emancipácii sme zabudli na to, že žena nie je a nikdy nebude mužom už len svojou podstatou. Že jej sila je v jej vnútri, že nepotrebuje byť rovná mužovi, pretože v určitých aspektoch ani muž nikdy nebude rovný jej. Že ženskosť spočíva aj v tom, nechať si od muža pomôcť a nechať jeho, nech tie mužské práce zvládne sám. Že každý sme jedinečný v tej svojej roli, ktorú tu hráme a nemali by sme sa hrať na nič viac, ale aj na nič menej.

Ja som konečne dospela do bodu, že si nechám pri cestovaní pomôcť s kufrom, a že keď treba vymeniť žiarovku poprosím svojho muža, nech to urobí. Samozrejme, že to zvládnem aj sama ;), ale načo sa namáhať. Radšej si nechám energiu na večernú jógu alebo tanec. A keď už sme pri tom – vedeli ste, že tanec je pre ženu tým najprirodzenejším “fitness” pohybom? Všetky ostatné cvičenia majú mužský základ. Tanec s jeho mäkkými pohybmi je proste ženská záležitosť.

 

Vladena