Eliška Přemyslovna, česká kráľovná. Aby sa mohla vydať, musela dokázať svoje panenstvo…
Dcéra českého a poľského kráľa Václava II. a Guty Habsburskej, sa narodila ako piate dieťa 20. januára 1292 v Prahe. Keď mala päť rokov, zomrela jej mamička. A hoci mala ešte deväť súrodencov, prežili len štyria. Ona, dve sestry a brat Václav. Eliškin otec sa po šiestich rokoch znova oženil a vzal si poľskú princeznú Richenza z rodu Piastovcov, zvanú Ažbeta Rejčka. Eliškinmu otcovi tak pribudla poľská koruna, avšak mladému dievčaťu macocha, s ktorou si nerozumela.
Z Elišky vyrástla urastená, hrdá, cieľavedomá a inteligentná mladá žena. Hovorí sa, že bola dosť tvrdohlavá a panovačná. Striedali sa u nej plač s výbušnosťou, dokonca bývala i hysterická. Za mnohé mohli udalosti v jej živote. Jednou z nich bol ničivý požiar na pražskom hrade, ale hlavne smrť rodičov, brata, či odlúčenie od sestry.
Keď v roku 1305 zomrel jej otec na tuberkulózu, na trón nastúpil Eliškin brat Václav III., no vládol len niečo cez rok. Bol zavraždený. A nakoľko nezanechal žiadneho mužského potomka, vymrela legitímna kráľovská vetva Přemyslovcov. Nastalo dlhé obdobie bojov o české kráľovstvo. Eliška, ako jediná slobodná princezná, sa stala ,,kľúčovou postavou“ mnohých sporov o korunu.
V tom čase vládli hádky medzi Henrichom Korutánskym, manželom jej sestry Anny Přemyslovny a Rudolfom Habsburským, už ďalším manželom jej macochy. Zvíťazil Rudolf a Elišku dal vysťahovať z Pražského hradu. Z Čiech musela odísť aj jej sestra s mužom, čo Eliška niesla ťažko. Keď Rudolf zakrátko zomrel, na trón sa opäť vrátil Eliškin švagor Henrich a sestra Anna. Ale za ich vlády bol v krajine len chaos. Elišku chceli vydať za istého pána z Bergova, pretože pre spôsob ich vlády predstavovala slobodná princezná riziko.
Mladá dievčina tak žila u sestry na kráľovskom dvore spoločne so šľachtou. Venovala sa zhotovovaniu rôznych ozdôb, spolu s družkami tkala jemné látky, šila nádherné oblečenie, zdobené zlatom, striebrom, perlami a drahými kameňmi. Hovorí sa, že jej krása ďaleko prevyšovala všetky cennosti.
Zmena v jej živote prišla, keď sa v roku 1309 stretla s opátom Zbraslavského kláštora, Konrádom, a posťažovala sa mu so svojím osudom. Cítila sa ako opustená sirota, bez rodičov, žijúca v biednom kráľovstve. Opát Konrád jej preto predložil ponuku na manželstvo. A Eliška ju prijala. Ich tajná dohoda bola však prezradená a princeznej, dedičke trónu šlo o život. Utiekla preto z hradu do Nymburku. Sobáš sa mal uskutočniť s jediným synom rímskeho kráľa a rímskonemeckého cisára Henricha VII. z dynastie Luxemburgovcov, s Jánom.
Najskôr ale Henrich VII. ponúkal českej krajine plnej rozbrojov za ženícha svojho brata, ale to mu zamietli. Česká koruna však bola lákavá a napokon súhlasil, za podmienky, že najskôr chce budúcu nevestu vidieť. A tak sa v roku 1310 v Heimbachu stretol Henrich VII. s manželkou a synom Jánom s ich budúcou nevestou. Elišku prijali s úctou a veľmi dôstojne. Do očí však bil vekový nepomer budúcich manželov. Osemnásťročná urastená princezná, pôsobila dospelo oproti detsky vyzerajúcemu o štyri roky mladšiemu Jánovi.
Ďalšou podmienkou kráľa bolo nechať preveriť panenstvo budúcej nevesty. Eliška vraj neváhala a súhlasom vyvrátila intrigy, ktoré kolovali a spochybňovali jej panenstvo. Sobáš sa konal 1. septembra roku 1310 v katedrále v Speyeri. Eliška bola nádhernou nevestou s voľne rozpustenými vlasmi, odetá do splývajúceho rúcha bez akýchkoľvek ozdôb. Celý obrad bol veľkolepý.
Manželia sa vrátili do Čiech a boli slávnostne korunovaní. No ich spolužitie nebolo šťastné. Išlo o dvoch úplne rozdielnych ľudí. Na jednej strane dominantná, hádavá Eliška, na strane druhej citlivý jedináčik, kultivovane vychovávaný matkou a starou matkou. Jánovi sa pomery v Čechách zdali drsné a cudzie. Navyše pred Eliškinmi výbuchmi často utekal na dobrodružné výpravy za hranice Čiech. Cez to všetko mali spolu sedem detí.
Jánovi vo vládnutí pomáhali jeho radcovia. V tom čase i Jindřich z Lipé, ktorého milenkou bola Alžbeta Rejčka, bývalá Eliškina macocha. O neznášanlivosti týchto dvoch žien, sú dokonca historické záznamy. Medzi Jánom a Eliškou vrcholila manželská kríza. Mnohí kráľovi vyčítali, že ho kráľovná opantala a je ňou úplne ovládaný. Vraj sa ho chce zbaviť a pripravuje sprisahanie. Radili mu dať jej jasne najavo, kde sú jej ženské povinnosti. A tak kráľ zaútočil na hrad Loket, kde Eliška trávila čas a odobral jej deti. Ju poslal do Mělníka. Najstaršieho syna Václava dal previezť na niekoľko rokov na hrad Křivoklát, kde ho strážili. Nakoniec bol poslaný do Francúzska, kde ho oženil. Eliška svojho syna už nikdy nevidela. Ján manželku izoloval a zabránil jej vo výchove aj ostatných detí.
Opustená nakoniec ušla za dcérou do Bavorska, kde žila v exile. Do Čiech sa vrátila až na začiatku roku 1325. Ale už nie ako hrdá, ctižiadostivá žena, ale nešťastná a chorá na tuberkulózu. Ale i Jána rozchod poznačil. Stal sa podráždený, podozrievavý a bezohľadný. Trápili ho výčitky svedomia, ktoré zaháňal pitím. Manželstvo Jána a Elišky neskončilo rozvodom. Pred svetom tvorili stále pár. Posledné roky však kráľovná strávila sama a opustená. Venovala sa duchovnému životu a charitatívnej činnosti.
Eliška zomrela 28. septembra 1330 na Vyšehrade na pľúcnu chorobu.
Vaša Iwka
Foto:/http://www.e-stredovek.cz/view.php?cisloclanku=2016060001
