Každodenne zvádzame boj s niečím čo nás tlačí, čo nás zaťažuje, čo nám niekedy ani zaspať nedá. Mnohokrát vieme, čo máme urobiť, aby nás to prestalo tlačiť, riešení poznáme často niekoľko, a predsa nič neurobíme, až kým….

Aj vtedy to bolo tak.
Slnko, voda a hodinka relaxu len pre mňa. Po výdatnom plávaní som natiahla svoje mokré telo na lehátko a dovolila slnečným lúčom, aby prehriali a vysušili. Takmer okamžite po položení hlavy som pocítila, že ma niečo tlačí. To niečo bol štipec do vlasov, ktorým som si len tak „ledabolo“ zopla svoje dlhé vlasy.
Štipec tlačil, ale mne sa nechcelo dvíhať hlavu a uvoľňovať vlasy… však to až tak veľmi netlačilo.  A tak som si vychutnávala slnečné lúče, ktoré prehrievali a sušili moje mokré telo.
Dokonalosť tejto chvíle rušil len ten štipec vo vlasoch, ktorý ma tlačil. Tlak štipca mi nedovolil naplno si vychutnať chvíle pokoja a neustále ma nútil myslieť na to, že si mám uvoľniť vlasy. Naivne som sa snažila tlak štipca ignorovať, ten sa však začínal stupňovať tak, až ma prinútil dať dole štipec a vlasy uvoľniť z jeho zovretia.
Doslova som ho odhodila, hlava mi po uvoľnení vlasov klesla opäť na lehátko a ja som pocítila úľavu. V duchu som sa pýtala sama seba: „Prečo som to neurobila skôr?“
Ak by som po prvom zistení, že ma štipec tlačí, dala štipec dole, mohla som si tento vzácny čas leňošenia a oddychu užiť v inej kvalite.
Moja hodinka oddychu sa krátila.

“Prečo v živote neodstránime hneď to, čo nás tlačí?”
“Prečo to tlačenie prijmeme do života a trpíme ho, kým vládzeme?”
“Prečo čakáme, kým to tlačí tak, že sa to nedá vydržať a dobrovoľne tak prichádzame o dobrý život, o inú kvalitu žitia?”

Niekedy sa stačí rázne rozhodnúť a uvoľniť to, čo sme si zviazali.
Niekedy stačí dať jednoducho dole štipec, ktorý nás tlačí.

 

Vaša, tiež so štýlom, Katarína

 

Prečítajte si tiež: Ako som zrušila dohodu o skromnosti