Dnešné deti a ich sloboda

shutterstock_288233360

Závidím dnešným deťom slobodu. V dobrom. Je na nich cítiť, že vyrastajú v období, kedy ich obmedzuje všeobecne len máločo. Bude zrejme zaujímavé sledovať, kam svet bude kráčať, keď ho oni budú mať vo svojich rukách.

Nedovoľujem si posudzovať, či sú dnes na deti kladené väčšie nároky, než v našich školských časoch, ale rozhodne majú takmer neobmedzený prístup k informáciám. Možno sa učia stále zbytočné množstvo čisto teoretických vecí, ktoré v živote nepoužijú, ale keď chcú, majú naozaj veľa možností skúšať a robiť, čo ich baví.

Minule som si spomenula, že som mala na základke písať niečo o Vysokých Tatrách. Postup bol jasný- najprv prejsť knižnicu doma, či nemáme my doma nejakú knihu o našich veľhorách, keď nie, obísť susedov v paneláku, či nejakú nemajú oni a keď nie, hybaj do knižnice. Ak som mala šťastie a kniha nebola požičaná- pretože celý okres, či vlastne celý štát, sa učil zhruba v tom istom čase tú istú tému- mohla som si vydýchnuť. Stačilo už len v tej velikánskej knihe nájsť pár správnych informácií…

Naše deti si svoj svet bez telefónu, počítača a mobilu možno ani nevedia predstaviť. Tak ako som ja bola zvyknutá, že keď si chcem s kamarátkou z iného mesta dohodnúť stretnutie, musela som jej napísať aspoň týždeň dopredu list, alebo, ak mali doma telefón, ísť k susedom a poprosiť, či si môžem od nich zavolať- oni sú prirodzene zvyknutý, že si všetko vybavia za pár minút.

Lebo môžu.

Naše dve miniatúry, či už vlastne midiatúry majú domácu techniku zvládnutú od malička. Akonáhle k nej mali prístup, skúšali, čo sa dalo. Koľkokrát sme sa nestíhali sami čudovať, čo sa nám to udialo v počítači, aké rôzne skratky na klávesnici existujú a koľko vecí sa dá v nestrážených dvoch minútach pomeniť v našom telefóne.

Dnes už sa učím ja od nich, chodím si po rady, keď si s niečím v počítači, či telefóne neviem rady ja. A baví ma sledovať, ako samozrejme mi vedia povedať, čo vedia, ale aj ľahko priznať, keď nevedia.

Pár mesiacov dozadu som od nášho takmer puberťáka dostala odpoveď, pri ktorej som si uvedomila tú ich slobodu. Aj myslenia aj slova. Prišla som za ním do izby s otázkou, prečo tam má taký neporiadok. Zdvihol ku mne oči od nejakej anglicky hovoriacej show, ktorú sledoval v tablete a povedal len: “Lebo môžem.”

Presne tak, môžu. A ja im to všetko prajem.

Facebook komentár
Vladena Vrabcová

Vladena Vrabcová

šéfredaktor

Podčiarknuť svoju osobnosť oblečením znamená dodať sebaistotu vnútru a rozžiariť sa aj navonok.

Dostávajte každý týždeň do schránky naše články
Nikdy nedáme váš mail niekomu inému.