Rada by som bola vždy, naozaj vždy, krásna, dokonale upravená, usmiata, dobre naladená, pozitívna, úžasná kuchárka, najlepšia mama, skvelá milenka a perfektná spoločníčka na rozhovor. Ale nie som fikcia. Som skutočná žena, mám svoje nálady, dobré a horšie chvíľky a svoju žensky cyklickú sínusoidu.

Každý mesiac sa mi “zrúti svet”, zažijem si svoju malú smrť, aby som znova mohla vstať z popola ako bájny vták Fénix. Ak netušíte, o čom hovorím, tak tento jav sa vo fyzickom svete volá oficiálne menštruácia. Teda, presnejšie povedané, je to ten okamih, tesne pred, keď hormóny spadnú na nulu a mňa jednoducho vypnú… Som akoby vo svojom vlastnom vákuu a okolitý svet sa ma dotýka len sčasti, emócie sú uzavreté hlboko vo mne a nechce sa im napovrch, zato slzy sa rinú von kľudne hoci aj pri romantickom songu. Je mi zima a chlad akoby sa zahryzol aj do posledného zákutia mojej duše. Spolu s obdobím prvých dvoch dní menštruácie je to čas, keď viem, že sa neviem rozhodovať a rozhodnúť dôležitú vec je absolútne nemožná úloha. Možno preto, že vonkajší svet je pre mňa v túto dobu nepodstatný, moje vnútro potrebuje moju plnú pozornosť.

Po pár dňoch príde precitnutie, zasvieti mi vnútorné slnko, moja kukla praská a postupne rozprestieram svoje motýlie krídla aby som znova mohla lietať v okolitom svete. Prichádza energia, vnútorná istota a sila, som rozhodná, veci sú jasné a mne sa svet zdá jednoduchý a priamočiary. Odpovede na otázky sú sebaisté a dynamické, všetko viem zvládnuť rýchlo a bez zdĺhavého váhania. Všetko je znovu jednoduché a riešenia problémov prichádzajú ľahko a stručne.

Potom prídu ovulačné dni a ja sa stávam sofistikovanou ženou. Dvojzmysly v otázkach aj odpovediach, hlboká zmyselnosť a vo mne sa prebúdza femme fatale. Bojujem za každú svoju pravdu až do posledného dychu, v očiach mám silu plameňa, ktorý dokáže zapáliť sopku. Aj presvedčenie, ktoré ju dokáže uhasiť. Tá sila, ktorú vtedy cítim je určite preto taká intenzívna, lebo má presne vymedzené obdobie. Niekedy si hovorím, že škoda, že to tak je, niekedy, že našťastie…

Prirodzene po vrchole sínusoidy nastáva stíšenie. Dlhé zamýšľania sa nad vecami, snenie za bieleho dňa, rozjímanie, filozofovanie, zjemnenie a znežnenie. Som chápavá, najviac empatická. Stáva sa zo mňa prítulná mačička a mám potrebu objímať, ale hlavne byť objímaná. Rozhodujem sa intuitívne a celé moje ja je tak trochu vílovské. Moja chuť pomáhať, zachraňovať svet, je vybudená na maximum.

A ako padajú moje hormóny na nulový bod, moja trpezlivosť a empatia sa mení na netrpezlivosť a miernu sebeckosť, chuť filozofovať na nechuť rozoberať problémy, jemnosť vystrčí svoje skryté pazúriky a z nežnosti je zrazu nedotklivosť. Rozhovory s inými radšej nezačínam, moje vnútorné dialógy zaberajú väčšinu mojej rozprávacej kapacity. Spálim samú seba do tla, schovám sa na dno svojej duše, aby som po pár dňoch znova vyletela ako krásny motýľ.

Aké by to bolo, keby som bola stále krásna, usmiata a dobre naladená? Možno príjemné, ale nebola by som to ja. Som dokonale ženský nedokonalý tvor. Našťastie, v nedokonalosti je krása, dokonalosť je nuda…

Mohlo by Vás tiež zaujímať: