Keby som mala každý deň krásny a ideálny, nebola by som žena. Vždy je tu niečo, prečo sa môžem stresovať, čo ma vytočí, niečo, čo nestíham, sú veci, do ktorých sa mi nechce, ľudia, ktorých nemusím…Veľké veci sa nedejú každý deň, sú tu len drobné čriepky, pre ktoré si večer môžem povedať, že tento deň bol fajn a stojí za to pamätať si z neho aspoň moment a aspoň na chvíľu.

Nie vždy si dokážem povedať, že každodenné maličkosti stoja za veľkú pozornosť. Nie vždy svoju pozornosť dokážem udržať naplno, aby som všetky maličkosti vedela vychutnať. Ale keď sa dokážem ponoriť do dňa a byť naplno (alebo aspoň na dve tretiny 🙂 ), vždy to stojí za to. A keď môj úsmev patrí maličkostiam, potom veľké veci na seba nenechávajú dlho čakať…

Ranné štebotanie vtákov na strome, keď sa rozvidnieva, či je vonku krásne, alebo prší.

Pradenie našej mačky, vždy keď sa jej dotknem.

Ranné objatie takmer teenagera a jeho “dobré ránko”.

Chuť a entuziasmus našej “16-tky” rozprávať o veciach nadšene aj o šiestej ráno.

Úsmev cudzieho človeka na ulici.

Akýkoľvek detský hlasný smiech.

Sms od kamarátky, ktorá sa neozvala už pár mesiacov.

Obľúbený song v rádiu.

Mať čas tancovať chvíľu tak, ako keď ma nikto nevidí.

Sprievodca vo vlaku, ktorý si len robí svoju robotu, ale je tak príjemný a nenútený, že sa nedá naňho neusmiať vždy, keď ide okolo.

Zelená farba na jar všade naokolo.

Sýtosť a intenzita tej zelenej.

Pocit, keď vyjdem von a nie je tam už zima.

Zistenie, že kamarát, ktorý sa ešte v januári sťažoval, že nikdy nebude mať ženu, ktorá sa mu páči, je v apríli šťastný a zasnúbený.

Mať čas zostať s kamarátkou na káve dlhšie, pretože sa potrebuje vyrozprávať.

Káva, tak nejak lepšia než inokedy….nevedno prečo.

Sadnúť si v meste na lavičku, proste sa nachvíľu zastaviť a nechať sa hriať jarným slnkom.

Odtrhnúť už bielu púpavu a fúknuť.

Bublifuk a jeho čaro vždy, všade a kedykoľvek.

Nečakaný kompliment môjho muža.

Motýľ sediaci na plote a jeho krehkosť, ľahkosť a zároveň pominuteľnosť.

Babyccino a maslový croissant v jednej a stále tej istej kaviarni.

Prvá jarná búrka.

Večerný vzduch, lesk cesty a ticho po tej búrke.

Rozkvitnutý strom.

Prvýkrát od zimy naboso obuté topánky.

Cudzí pes, ku ktorému sa nedá nezohnúť a nepoškrabkať.

Sila rastlinky vyrastajúcej z pukliny v asfalte na chodníku.

Viem, som nenapraviteľný snílek…

Krásny deň plný maličkostí vám všetkým prajem 😉

 

Vladena