Práca a súkromie, ich vyváženosť môže byť pre nás ženy občas náročná. Najmä vtedy, ak robíme prácu, ktorá nás baví a napĺňa a vlastne sa tak trochu stala vecou osobnou.
Keď som sa vo svojom živote pokúšala dať veci na poriadok, urobiť si priehradky a škatuľky, zaradiť čo kam patrí a kedy sa to smie… nikdy sa mi to nepodarilo a všetko nakoniec dopadlo úplne inak, než som si to naplánovala. A vždy to nakoniec dopadlo dobre.
Pre ženu, ktorá žije aj svoj osobný, súkromný svet, v ktorom je z času na čas iba ona sama bez momentálnej potreby kohokoľvek blízkeho, a ktorá nie je závislá len na manželových príjmoch, môže byť práca veľmi dôležitou súčasťou života. Možno to vyznie sebecky, možno dokonca nežensky, no myslím si, že na toto máme my ženy právo.
Milujem svoju prácu a som za ňu vďačná. Je súčasťou môjho mikrosveta, ktorý si neustále tvorím a vylepšujem podľa svojich predstáv. Je pre mňa priestorom plným inšpirácie, svetom, kde sa učím a kam naopak vkladám to, čo už viem. Neustály pohyb v meniacich sa smeroch za jediným cieľom, za spokojnosťou. Mám rada ľudí, ktorých v tomto svete stretávam a každé stretnutie je okamihom výmeny, kedy niečo zo seba dám a niečo potrebné zas dostanem. Mám rada prekvapenia a výzvy, ktoré predo mňa dennodenne kladie a ja sa tak o sebe môžem dozvedieť viac. Vítam konfrontácie ako príležitosť rozšíriť si obzor a uvidieť veci z iného uhla pohľadu.
Milujem hravosť, ktorá tu je. Nekonečné „musím“ ostáva minulosťou a ja sa čoraz častejšie pristihnem pritom, že CHCEM. Iba kvôli sebe.
Toto isté, presne doslova by som mohla napísať o svojom súkromí. O stretnutiach s rodinou a blízkymi priateľmi, o našich rozhovoroch, chvíľami vážnych a chvíľami vôbec nie. Mám to šťastie, že mám pri sebe ľudí, vďaka ktorým som čoraz viac bohatšia na zážitky a skúsenosti. A takisto čoraz viac spokojná.
Práca a súkromie, moje dva brehy. Ani rieka si nevyberá, neplánuje, ktorý breh bude viac alebo menej podmývať, o ktorý sa bude viac starať a kedy. To brehy určujú, akou riekou je.
Ja sa učím byť riekou tiež.
Nel
