Rozumovo podať vysvetlenie o jednotlivých emóciach je pre mňa takmer nemožná úloha. Opísať cit alebo pocit slovami je umenie, ktoré keď má niekto zvládnuté, obdivujem. Slovami opísať niečo, čo cítime, je ako lízať zmrzlinu cez obal. Kým nepocítime, nevieme, čo je skutočne za tým.

Fyzické symptómy dať do slov, dokonca aj si predstaviť, to ešte ide. Pri radosti nám chce srdce vyskočiť z hrude, strach nám zviera žalúdok, smútkom nám celé telo oťažieva.
A láska? Láska je spleť všetkého dokopy. Dostávame krídla a lietame, zároveň máme kdesi vzadu stále nadohľad padák, aby sme sa nezrútili do priepasti.
Láska. Všetky jej druhy, podoby… o koľko chudobnejší by sme boli, kebyže ju nepoznáme. Niektorí si ju vedome zakazujú, nechcú sa popáliť. Iní by si ju priali a nevedia sa k nej dostať. Láska je to niečo, čoho čím viac máme hlboko v sebe, tým viac jej dostávame. Vieme sa jej brániť, nepúšťať ju k sebe, zároveň po nej túžime viac ako po čomkoľvek inom.
Láska je radosť a strach, radosť a smútok, radosť a hnev, všetko dohromady. Je to niečo, čo pohne dušou, hoci duša je nehmotná. Láska sú slzy v očiach aj kameň v žalúdku, motýliky v bruchu aj šteklenie na zátylku. Nevieme, ako kto okolo nás lásku cíti. Vieme len, ako cítime my tú v nás samotných. Že keď je tam, v nás, je akoby všade navôkol.
Nikdy jej nie je dosť. Ani na prijímanie, ani v množstve, koľko jej dať.
Netreba ňou šetriť, naopak, rozdávať ju priehrštiami…
A nebáť sa jej.
Lebo je najviac.

 

Vladena