Detské “prečo” obdobie mám za sebou už dávnejšie. Nielen svoje vlastné, ale aj našich dvoch detí. Vymýšľať odpovede na desať prečo za sebou tak, aby boli zrozumiteľné, pravdivé a ľahko pochopiteľné mi občas dalo zabrať. Ale o odpoveď som sa vždy aspoň pokúsila. A nielen na otázky prečo. V období, kedy sme doma rozoberali otázky o smrti, som v autobuse plnom ľudí, dostala otázku: “Mami a ty kedy zomrieš?” Zdesené pohľady okolosediacich som odignorovala, na otázky tohto typu, tak ako na všetky ďalšie detsky zvedavé, bolo treba odpovedať jednoducho a bez prehnaných citových výlevov. Drobec dostal odpoveď, s ktorou bol nadmieru spokojný: “Vtedy, keď ty už budeš veľký.”

Lenže teraz mám otázky ja a hoci môj muž je známy tým, že má odpoveď na každú otázku, nestíha a ja ho často ani nemienim zaťažovať, popri jeho vyťaženosti, ešte svojím zamýšľaním sa nad vecami, ktoré nie sú životne dôležité. Navyše, som dosť náročná, takže mi väčšinou nestačia jednovetné odpovede. Práve naopak, tešia ma odpovede, ktoré vyvolávajú ďalšie otázky a z jednej témy sa dostaneme k ďalším piatim. Tešia ma odpovede, ktoré dávajú možnosť viac sa zamýšľať, ísť do otázky hlbšie, ktoré rozosmejú, vženú slzy do očí, jednoducho ma nenechajú chladnú a bez emócií. Často deti vedia odpovedať jednoducho a trefne…

Tým pádom zostávajú vo mne otázky bez odpovedí a ja skúšam ľudí okolo seba, ako vedia odpovedať. Skúšam, či nájdem blízke dušičky, ktoré sa vedia s odpoveďami hrať, vedia im dať hĺbku aj dostatočnú šírku.

Otázky sú zväčša na prvý pohľad triviálne, ale pre mňa majú svoj dôvod. Do politiky sa ale nemiešam a otázky k existencii boha nechávam do iných kruhov :).

Keď, celkom náhodou, niekto budete mať chuť odpovedať, budem len rada…

Prečo je zima dlhšia ako leto?

Prečo mi omŕzajú v zime prsty aj keď nemrzne?

Prečo niektorí ľudia neodpovedia na priamu otázku, ktorú im položíte?

Kde je hranica medzi slušnosťou a vtieravosťou, keď sa snažíte vynútiť si odpoveď?

Prečo je také boľavé vidieť, aký ľahostajní sú niektorí ľudia voči prírode a životnému prostrediu?

Ako to, že niekto ešte stále odhadzuje prázdne PET fľaše do neseparovaného odpadu?

Prečo vedia vedci urobiť malú čiernu dieru, ale vyliata nafta v oceánoch môže ešte stále spôsobiť ekologickú katastrofu?

Prečo míňame tony papiera na bločky v obchode, keď ich väčšinou okamžite hádžeme do smetného koša?

Prečo sa bojím vecí, ktorých by som nemusela?

Ako prekonať sklamanie?

Kam ísť, keď mám večer chuť sa len tak túlať?

Kedy si človek môže dovoliť byť dieťa, keď je dospelý?

Ako presvedčiť vlastné dieťa, že škola je potrebná, keď vám povie, že sa tam nudí?

Ako to urobiť, aby som dokázala byť celý deň plná energie a usmiata ako Viki?

Ako si vytrénovať tanečnú pamäť, keď na to nemám niekoľko rokov?

Ako to, že všetci si tanečnú choreografiu pamätajú a ja ešte stále nie?

Ako reagovať, keď vám milované dieťa povie, že ste hnusná matka?

Aké ťažké je učiť sa od svojej dcéry byť veľmi ženskou ženou?

Mať alebo nemať psa?

Za akú cenu môže byť človek vždy sám sebou?

Koľkokrát denne sa treba usmiať, aby mal človek dobrú náladu?

A tak… 🙂