Verím vo veľa vecí. Každý deň sú to desiatky, možno stovky maličkostí, ktorým nielen chcem, ale priam bytostne potrebujem veriť. Viera v učité veci, deje, ľudí, schopnosti, ma drží nad vodou aj vtedy, keď aj všetko nejde akoby malo a mohlo.
Ako úplne normálneho človeka ma teší keď veci idú, ľudia sú šťastní, máme sa všetci dobre a spokojne. A bolí ma, keď vidím trápenie, nešťastie, nespravodlivosť a krutosť.
Náš život v dualite nám zabezpečuje zážitky jedného aj druhého. Bez tmy by nebolo svetlo, bez toho, aby sme nepocítili smútok by sme nevedeli naplno precítiť radosť, bez vnútra by nebolo vonkajška. Našťastie pre mňa, okrem zimy je aj teplo a okrem čiernej je aj biela. A medzitým asi tisíc odtieňov šedej na možnosti usporiadania vlastných myšlienok, aby sa z tej čiernej dokázali dopotácať k bielej.
Mám vlastný zoznam, čomu verím. Nemá presné poradie. Sú v ňom položky, v ktoré veriť je ľahké. Teda nielen tie. Sú tam aj tie, vieru v ktoré mi buď pripomína život sám a situácie v ňom, alebo si ich musím pripomínať ja sama. Stane sa, že veľmi intenzívne, aby som skutočne presvedčila sama seba, že viera v ne je bezpečná a má svoje opodstatnenie.
V čo teda verím? (pár základných vecí)
-V SEBA- toto je kapitola sama o sebe. Celý život zápasím so situáciami, kde prevažne sebe potrebujem dokázať, že som dosť dobrá pre niečo, dosť múdra, dosť šikovná, dosť prítomná, dosť sama sebou… ako to už býva, čím viac bojujem v mene tejto viery, tým viac situácií, kde ju mám testovať, mi život ponúka- občas by sa dalo povedať, že predhadzuje. Vraj nám život (vesmír?) pripravuje len prekážky a problémy, na riešenie ktorých máme v sebe kľúč. Mám len pocit, že ten kľúč býva veľmi zapotrošený a objaví sa až po niekoľkých krokoch v hľadaní, ktorého cestu by som si kľudne vedela odpustiť
-V LÁSKU- tu asi nie je o čom. Láska je podľa mňa piaty element a už v rozprávkach sa hovorí, že dokáže hory prenášať a ľady roztápať. Láska na prvý pohľad sem patrí tiež.
-VO VÍŤAZSTVO DOBRA NAD ZLOM- viem, že o bezpodmienečnosti tejto viery by sa dalo polemizovať, ale u mňa je to tak
-V SILU ÚSMEVU A DOBRÉHO SLOVA- k tomuto snáď len toľko, že s pozitivitou človek rozhodne ďalej zájde a úsmev nič nestojí. Práve naopak, je to to prvé najkrajšie, čo môžeme dať.
-V TO, ŽE TU NIE SME JEDINÍ- naša predstavivosť čo sa priestoru týka je pomerne obmedzená. Prirodzene, máme hranice, ktoré náš mozog a oči len ťažko prekonávajú. Ale sú momenty, keď viem, akí sme maličkí. A možnosť nekonečna je tak ťažko obsiahnuteľná, že už len keď v predstavách zájdem za hranice našej galaxie, tak už sa stráca pojem o priestore a stále mám pocit, že niekde je koniec a čo je potom? Pekne podaná myšlienka našej jedinečnosti bola podaná v jednom filme, kde to bolo formulované v zmysle, že keby sme tu boli sami, bolo by to hrozné plytvanie priestorom.
-ŽE PO DAŽDI VŽDY VYJDE SLNKO- akokoľvek to zle a beznádejne vyzerá, vždy, je to tak. Chce to čas, trpezlivosť a nestratiť nádej. Že každý deň sa dá začať odznova a je to šanca na niečo lepšie a krajšie.
-ŽE VŠETKO ZLÉ JE NA NIEČO DOBRÉ- aj keď to tak nevyzerá, aj keď nevidím práve dosah a konečný zámer toho, čo sa práve deje, viem, že to tak je. Že raz príde rozuzlenie a vysvetlenie a pochopím. Pretože vždy to tak je.
Vladena
