Som mimo republiky. V Rakúskom Graze. V meste, kde sa konajú tohtoročné Majstrovstvá sveta 2016 v tanečnej disciplíne Hip-Hop. Tu sme sa prebojovali s tanečnou skupinou, v ktorej tento štýl tanca trénujeme.
Pôvodne som chcela písať o ceste v autobuse, o posledných tréningoch pred samostatným výstupením na tanečný parket, o tom ako si “taneční starci” užívajú medzinárodnú súťaž. Dnes sa mi však naskytlo niečo úplne iné, o čo sa chcem s vami podeliť.
Dnes v prvý deň Majstrovstiev sveta tancovali naše mamičky skupinu. Je to kategória, kde tancuje u nás 7 žien vo veku nad 31 rokov. Boli úplne úžasné a porota im pridelila zaslúžené tretie miesto. Sú druhé vicemajsterky sveta 2016, k čomu im srdečne gratulujem. Boli skvelé, ale bola tu disciplína, ktorá mi vyrazila dych, a o ktorej sa oplatí napísať.
Zažila som to, čo som na súťažiach nikdy nevidela a ani o ničom podobnom nepočula. Odtancovali tu tri unikátne formácie tanečníkov. Tí, ktorým patrí moja hlboká úcta. Názov kategórie znie lntegrative para hip hop formation all ages. Tancovali tu hendikepovaní tanečníci. Niektorí boli telesne postihnutí, niektorí s psychickou poruchou, hluchonemí, s poruchou zraku, s pohybovými problémami, s Downovým syndrómom, dokonca aj slečna na vozíčku. Boli to deti, mladí ľudia, ale aj dospelí vo vekovej hranici odhadom do päťdesiat rokov, ktorí sa spoločne vedeli vlniť v rytme hip-hopu.
Pri prvej formácii týchto tanečníkov mi začali tiecť slzy. Keď som si predstavila koľko je na svete detí, ktoré nemajú žiaden hendikep, detí, ktoré by mohli tancovať. Veľa nehendikepovaných detí je ale radšej pri internete, na mobile, hrajú rôzne virtuálne hry. Často nemajú záujem o športy a ani o reálnych priateľov…
Hendikepovaní tanečníci, ktorí dnes predviedli na parkete svoju chuť tancovať a chuť ukázať svetu, že na to proste majú. Tancovali s takým nasadením a s takou radosťou, že hociktorý zdravý tanečník by to takto nedokázal. Na parkete odovzdali svoje všetko a dokonca s úsmevom na perách.
Moja hlboká poklona patrí pedagógom, ktorí dokázali tieto skupiny tak veľkolepo pripraviť. Viem si predstaviť tie hodiny, ktoré s láskou týmto ľuďom venovali. Naučiť hluchonemých počuť hudbu, slepých vidieť miesto kde má stáť. Telesne postihnutým rozhýbať neposlušné končatiny a dokonca zapojiť aj invalidný vozíček do choreografie. Môj obdiv patrí všetkým pedagógom týchto tanečníkov. Sú to osoby na správnom mieste a dokazujú mi svojou prácou, že neberú svoje povolanie ako každodennú rutinnú prácu, ale ako životné poslanie.
Toto je dôkaz, že všetko sa dá. Že ak naozaj niečo chceš, môžeš to dokázať. Treba začať iba žiť ozajstný, reálny život plný priateľov, pohybu a ono to všetko určite pôjde.
