Kým sú pre nás naše deti a ako ovplyvňujú naše životy?

Tiež patrím k tým šťastným ženám, ktorým aspoň jeden malý človek niekoľkokrát denne povie MAMA. 🙂

Pre mňa je môj syn učiteľom. Obdivujem jeho schopnosť jasne si vypýtať, čo potrebuje a vytrvalosť, kým to nedostane. Učí ma, že možno aj ja mám na takéto niečo právo.

Teší ma jeho radosť z obyčajných vecí, z kameňa v kaluži, zo zaujímavého kúska dreva, ktoré náhodou stretneme na prechádzke horou. S ním znovu objavujem „maličkosti“.

Žasnem a zároveň mi stíska žalúdok, keď na mňa zakričí z päťmetrového stromu, vyškerený ako lečo, alebo mi detailne opisuje, ako dnes prvýkrát sám šoféroval v lese samuraja…  Pripomína mi, že všetky limity vznikajú len v mojej hlave.

Vie ma aj poriadne naštvať neústupnosťou pri presadzovaní si svojich požiadaviek, krikom a nekonečnou argumentáciou, a napokon urazeným odchodom do izbičky, keď nie je po jeho.

Učí ma tým pravdivo prejaviť svoje pocity bez strachu, že nebudem milovaná.

Takýchto situácií by som mohla uviesť ešte nekonečno.

Ale otázku, ako deti ovplyvňujú naše životy, zodpovedať neviem.  S červeným diplomom zo psychológie, namemorovanými publikáciami od tej vývinovej počnúc a ukončeným  terapeutickým výcvikom končiac, čestne priznávam, že na túto otázku odpoveď nemám.

Možno to vyznie trúfalo, ale som vďačná, že ju nemám. Pre mňa by takáto odpoveď znamenala bodku za vetou.  A ja nechcem prestať spolutvoriť príbeh, ktorý začal niekedy pred desiatimi rokmi a každý deň do neho obaja pridávame nové písmenká.