V otázke osudu vlastne nemám úplne jasno doteraz. Keď som bola mladšia, verila som, že osud existuje. V štýle, každý, kto sa narodí, má svoju cestu, pevný zoznam, kto bude, aký bude, a tiež to, ako prepláva týmto životom.
Zámerne píšem týmto – veď čo ak tento život nie je prvý a jediný?

Zdalo sa mi to také romantické a zároveň opradené tajomstvom – skrátka, mám nejaký osud, k tomu pripadá nejaký konkrétny manžel v budúcnosti a konkrétny počet detí.
Do karát mi vtedy hralo to, že keď moja mamina (ženy, zvedavé stvorenia) navštívila veštkyňu, tak tá jej z fleku okrem iného povedala, že budem mať dve deti, dvojičky. Mala som asi 10 alebo 12 rokov, takže odkiaľ by to tá veštkyňa mohla vedieť?
Bolo to jednoznačné – proste osud a ona bola taká šikovná, že to jednoducho z toho pevného zoznamu vedela prečítať.

No, dnes to vidím asi trochu inak. Osud taký, aký bol v mojich detských predstavách, asi neexistuje. Čo ale možno pripúšťam, je to, čo mi povedala raz jedna múdra žena. Pýtala som sa jej, v rámci našich rôznych debát, ako funguje osud. Teda, skôr, či je nejaký osud alebo nie. Povedala mi, že určité „medzníky“ (alebo pevné body) v živote dané sú.
Otázne je, akou cestou sa k nim dostaneme. A to už je vecou našej voľby. 

Predstavujem si túto myšlienku ako taký hlavolam, labyrint pre deti.
Každá cesta smeruje k cieľu, jedna je len viac zamotaná a iná menej. Jednou to trvá do cieľa kratšie a druhou dlhšie. Jedna cesta je ako z rozprávky, druhá možno plná nebezpečenstva a nástrah. A týchto ciest je viac a je na nás, ktorou sa vydáme.

Neprezradila mi, ktoré medzníky to sú a ani koľko ich je. Neviem to ani ja. Uspokojuje ma však, že si môžem vybrať, ktorou cestou pôjdem. Či odbočím vľavo alebo vpravo. A potom už len dúfať, že tá moja voľba bude správna.

Lu

Prečítajte si tiež: Ak chcem niečo, čo som ešte nemala, musím urobiť niečo, čo som ešte neurobila