Otázka, či máme slobodnú vôľu, alebo či je náš život predurčený, determinovaný faktormi, ktoré nedokážeme ovplyvniť, ako je napríklad genetika, je predmetom diskusie už veľmi dlhý čas. Poďme sa pozrieť, ako tento spor vnímali rôzne psychologické smery.

Humanisticky orientovaní psychológovia neuznávajú deterministický pohľad a tvrdia, že seba-určenie, slobodná vôľa a z toho vyplývajúce správanie sa človeka nemôže byť podmienené jedinou príčinou, ktorú nemôžeme ovládať. Pre tento prístup existuje množstvo dôkazov. Napríklad štúdie jednovaječných dvojčiat preukázali, že sú si na 80% podobné v miere inteligencie a je na 40% pravdepodobné, že obe z nich môžu v živote trpieť depresiou. Jednovaječné dvojčatá majú 100% svojich génov rovnaký h a tieto štúdie dokazujú, že 20% ich správania je podmienené inými faktormi, najmä vplyvom prostredia na formovanie ľudskej psychiky. Tieto závery demonštrujú, že biologický determinizmus nie je schopný vysvetliť človeka ako takého, v tomto prípade konkrétne sklon k depresii a mieru ľudskej inteligencie. Tie isté závery však naznačujú, že človeka a jeho správanie úplne nepredurčujú ani vplyvy prostredia, v ktorom žije, pretože dvojčatá na základe genetiky vykazovali podobnú mieru inteligencie vo väčšine prípadov, a len 20% z nich sa na základe vplyvu prostredia v miere inteligencie od seba líšilo.

Hoci sa zdá, že Freud bol zástancom determinizmu tvrdiac, že naše činy a myšlienky sú ovládané nevedomím, hlavným cieľom psychoanalytickej školy, ktorú založil je pomôcť pacientom nevedomé obsahy svojej psychiky objaviť a porozumieť im. Tento pohľad zastávalo niekoľko neofreudiánov. Najväčší vplyv spomedzi nich mal Erich Fromm. Tvrdil, že každý z nás má potenciál ovládať svoj život, no mnohí majú strach tak urobiť. To znamená, že sa vzdávame slobody a dovolíme, aby boli naše životy ovládané okolnosťami, inými ľuďmi, politickou ideológiou a neracionálnymi pocitmi. Determinizmus nie je nevyhnutný a esenciu ľudskej slobody vníma Fromm ako voľbu medzi dobrom a zlom. Veľmi zaujímavé myšlienky na túto tému môžeme nájsť v jeho knihe Mať či byť.

Mnoho psychológov, teoretikov a expertov nie je myšlienke determinizmu naklonených. Pokiaľ by naše správanie malo byť predurčené iba genetikou a biologickými faktormi, mohlo by to byť potenciálnym ospravedlnením pre kriminálne činy. Napríklad v roku 1981 vrah Stephen Mobley argumentoval vetou, že sa pre zabíjanie narodil, pretože v jeho rodine boli dispozície k agresívnemu správaniu a násiliu. Súd tento argument zamietol. Výhradne deterministický postoj môže byť nežiadúci, pretože poskytuje „ospravedlnenie“ a umožňuje ľuďom uľahčovať si zodpovednosť a môže viesť k znepokojujúcim otázkam ohľadne povahy zodpovednosti a zámeru, týkajúcich sa zločineckých úmyslov.

Avšak aj idea slobodnej vôle má svojich kritikov. Niektorí psychológovia, ako napríklad Skinner, argumentujú tvrdením, že slobodná vôľa je ilúzia. Skinner a jeho nástupcovia trvajú na tom, že ľudské správanie je v skutočnosti podmienené prostredím, dokonca aj keď nie sme schopní, či ochotní to pripustiť.

Koľko smerov, toľko názorov… Záleží len od nás, ku ktorému sa prikloníme. Alebo nie? 😉

 

Nel

 

zdroj: https://www.tutor2u.net