Veľa ma život naučil a verím, že ešte stále viem len zrnko z toho čo vedieť mám. Prijímam postupne všetko, čo mi život prináša. Občas s ponukou nesúhlasím, ale zoberiem ju s plným vedomím, že bola určená pre mňa.

Život mi hádže pod nohy radosti, ale i balvany, ktoré verím, že celkom dobre zvládam. Snažím sa všetko riešiť s úsmevom a keď už to nejde, tak si aj poplačem. Áno, aj ja viem plakať a trucovať ako malé dieťa. Viem si tresnúť po hlave a priznať si chybu, keď ju mám. Viem sa hnevať sama na seba, keď riešim veci, ktoré sa ma vôbec netýkajú…

Tak, a je to von – nie som dokonalá! Som úplne obyčajná! Tá, ktorá má rada ľudí vôkol seba. Tá, čo rada pomáha a popri tom zabúda pomôcť sama sebe. Snažím sa robiť pre druhých čo potrebujú a pre seba nespravím nič navyše. Snažím sa svojou prítomnosťou skvalitniť život druhým a ten svoj, kde tu skvalitňovať zabúdam…

Roky som žila len pre druhých. Najprv to bol priateľ a neskôr manžel. Prišlo prvé dieťa, ktorému som sa plne venovala šesť rokov. Toto dieťa bolo a je mojím svetom, mojím životom. Až som zabudla na to, že nejaký život mám i ja. Prišlo druhé dieťa a zrazu som sa rozdelila medzi dve bytosti, ktoré pre mňa znamenajú všetko. Neviem, ani ako utekali dni a noci. Pupočná šnúra nás spájala a ja som sa snažila zo všetkých síl žiť iba pre nich. Najradšej by som za nich aj dýchala, a pritom som zabudla sama za seba urobiť NÁDYCH a VÝDYCH. Skvalitňovať ich život bolo mojou prioritou. Mala som túžbu brániť ich všetkému zlému, byť pri nich v dobrom aj v zlom, stále. Bola som prísna, aby som ich naučila, že svet je zlý a treba sa vedieť prebiť…

Premýšľala som nad deťmi a inými z môjho okolia, a pritom ja sama som bola unavená, nahnevaná a odutá na všetkých, a na všetko vôkol mňa. Vtedy, keď som už bola odutá aj sama na seba, povedala som si DOSŤ!!!  Stále rozmýšľam za druhých a za seba nie. Stále chcem pomôcť iným a sebe nie. Začala som úplne inak myslieť. Uvedomila som si, že pokiaľ nie som spokojná ja sama so sebou, nemôžem byť spokojná ani s nikým druhým. Všetko ide od nás… Tak a konečne som sa nadýchla sama za seba!

Existuje snáď zlý svet, pred ktorým som sa snažila brániť svoje deti? Existuje len to čo je vo mne. Keď sa rozhodnem, že svet je zlý – tak BUDE. Ale ak sa rozhodnem žiť život, ktorý mi bude prinášať šťastie a lásku, tak to bude dobrý svet. Svet, kde nik neublíži mojím deťom ani mojím blízkym. Svet, kde každý bude šťastný tu a teraz. Každý si vychutná chvíľku prítomnosti s láskou. Svet, ktorý si stvoríme samy…

A ak náhodou niekto v mojom okolí bude nešťastný, musím si uvedomiť, že tento pocit je jeho, že on sám sa rozhodol žiť svoj život po svojom. A sám sa rozhodol byť nešťastný.

Už viem, že iný život ovplyvňovať nemôžem, a ani nemám právo do niečoho, čo je v jeho živote zasahovať. Moje deti sú stále stredom môjho života, ale sú samostatné bytosti, ktoré sa snažia preukázať svoju jedinečnosť a ja im dávam v rámci možností voľný priestor.

Už viem, že každý z nás si je strojcom svojho vlastného šťastia. Každý z nás kráča po tej svojej správnej ceste. A nech je na konci cesty čokoľvek, hlavne, že ideme s láskou. Tak kráčajme každý svojím tempom tam – kam chceme ísť.

 

Viki

 

Prečítajte si tiež: Starajme sa o seba