Týždeň sa snažím pozorovať môjho manžela a zisťujem, či sa v ňom ukrýva ten správny džentlmen.
Pozorujem i chlapov v okolí a premýšľam, či džentlmen nie je len akýsi fenomén, ktorý ani neexistuje.
Viete ten džentlmen z filmov natočených v päťdesiatych rokoch. Ten, ktorý urobí vždy to čo sa od neho očakáva…

Kto a kedy vlastne zaškatuľkoval chlapov do stavu džentlmen? A kedy vlastne chlap tým džentlmenom naozaj je?
Vtedy, keď nám ženám pridrží dvere? Vtedy keď nám ženám donesie kvety? Alebo vtedy, keď nám ženám dá prednosť?
Neviem, možné je, že tieto veci robia naozaj z chlapa džentlmena. A priznávam, že občas tieto spomínané veci robí aj ten môj. Ale napriekom tomu neviem či džentlmenom vôbec je.

Možno je len ohľaduplný, láskavý… Možno mám práve sviatok a kytica kvetov bol ten správny darček…

Hm…

Nezáleží mi na tom, či je džentlmen. Záleží mi na tom, že je skvelý chlap. Že je ten najlepší otec naších detí. Že je spoločenský a neodmietne moje občas bláznivé nápady. Že je so mnou napriek mojím náladam a výbuchom zlosti…

Pre mňa je ten najväčší džentlmen akého poznám. 🙂 A ak by som mala túžbu vidieť činy džentlmena starých dôb, vyhrabem nejaký film pre pamätníkov a možno si poviem: “Vďaka, že nemám doma toho pravého džentlmena“…

Viki