Vyššia moc ma postavila na štartovaciu čiaru, dostala som číslo a musím bežať, musím, pretože mi ide o život. Verím, že ma na konci čaká víťazstvo, vždy v neho verím… Dnes je niečo inak, trať predo mnou je akási nejasná a úsmevy mojich súperov sú tak sebavedomé, až z nich ide strach.

Od mojej výhry, alebo prehry závisí celý môj život, náš život…

Sústredím sa na výhru, predstavujem si ju a tu zrazu vidím, že ostatní už bežia, to nie je fér. Vyštartujem, môj beh o život začína, oni majú náskok a ja siaham na dno svojich síl. Predo mnou sa črtá cieľ, srdce mi bije v šialenom tempe, horúčava zalieva moje telo, ktoré padá na zem. Dobehla som, snáď som aj vyhrala, dvíham hlavu. Kde je hrdosť a eufória, ktoré idú ruka v ruke s víťazstvom? Chuť výhry poznám, tú však necítim. Môj cieľ je v nedohľadne, beh zrazu nemá jasné pravidlá a dosiahnutie môjho vymodleného cieľa je tak neisté. Chuť zúfalstva preliata omáčkou smútku a štipkou nádeje je to, čo mi prichystal život sám.

Prečo musím poznať tú chuť, ešte neviem…

Prežila som toho vo svojom živote mnoho a ako hovorí moja mama: “Katulka, však Ty si toho toľko prežila, Ty to zvládneš.“ Počula som to mnohokrát, naposledy pred pár dňami, keď som plakala do telefónu, jej prvej a jedinej. Puto matky a dieťaťa je veľmi silné. Áno zvládnem, ja viem, že áno, musím ako toľkokrát, dnes ale potrebujem oveľa viac síl ako inokedy. Musím to zvládnuť pre seba, pre svoje dieťa, deti, pre môjho muža, pre mojich rodičov, o ktorých sa starám… bežím o život, o môj život, o náš spoločný život.

Sedím v nemocničnej izbe a všetko čo bolo doteraz dôležité, neodkladné, má zrazu čas, ba dokonca mi je jedno, čo sa udeje…. Moja zodpovednosť je potlačená, pretože musím načúvať tomu, čo mi chce život povedať a ten dnes ku mne prehovára krutou rečou. Snažím sa mu porozumieť, snažím sa zachytiť posolstvá, odkazy, ktoré by mi pomohli zvládnuť tú bolesť a sklamanie.

Sedím meravo a neverím, že sa to deje práve mne. Vraj je to nemenné, vraj je to už navždy…

Predo mnou stojí lekárka, ktorá niečo rozpráva, ale ja ju vôbec nepočujem. Zrazu začujem hlások mojej milovanej dcérky: „Mami, počuješ ma?“

Otočím hlavu smerom odkiaľ prichádza hlások a zahľadím sa na moje milované dieťa, ktoré sedí v pyžamku na nemocničnej posteli.

Áno, ja to zvládnem, ja viem, že áno, musím.
Nie je to navždy, ja to viem, cítim to, môj beh o život pokračuje.

 

Vaša, tiež so štýlom, Katarína