Tak rada by som odpovedala prečo a zhrnula to do jednej vety, to sa však nedá.
Azda najlepšie to vystihuje veta, ktorú povedal Mark Twain:

„V živote som mal veľa starostí – niektoré z nich sa skutočne stali.“

Každé prečítanie tejto múdrej vety mi na tvári vyvoláva úsmev. Aj vám v hlave občas bežia tragické scény, rôzne predstavy a strachy, ktoré sú tak veľmi ďaleko od reality (aspoň teda v tej danej chvíli)? A napriek tomu sa človeku rozbúši srdce a vyschne mu v krku. Je to tak preto, lebo mozog nerozlišuje, či ide o realitu alebo len o predstavu.

Pravdepodobne ste už o tom počuli, skrátka – stresujúce predstavy (hoci vzdialené realite) stresujú naše telo. Čo napríklad taká predstava, že ste sa stratili v lese, je tam úplná tma a každú chvíľu počuť šušťanie lístia, občas nejaký pohyb a je už len otázkou času, kedy vaša hlava začne počuť kroky. Pochopiteľne to platí aj naopak, telo sa prostredníctvom pozitívnych predstáv (krásna pláž, šuchot mora a drink v ruke) dokáže nabudiť a človek si tak vie zlepšiť náladu.

Toto sú veľmi jednoduché príklady, problematickejšie je to vo chvíľach, keď človeka zožierajú starosti a strachy dennodenne. Či nepríde o prácu a tým pádom aj o bývanie (pracujete vo firme síce 15 rokov a všetci sa zdajú byť s vami spokojní, ale čo ak predsa?). Či je partner a deti v poriadku (nezdvíhajú chvíľu mobil alebo neprídu domov načas a v hlave vám bežia hororové predstavy?).

V hĺbke duše možno viete, že sú to starosti, ktoré sa nikdy nestanú a napriek tomu … ich (občas) máte. Asi je nás viac takých, ktorí sme občas scenáristami vlastnej drámy.

Čo je ale horšie, že sa dá na to zvyknúť. Ako vlastne na úplne všetko. Dá sa zvyknúť na to, robiť si starosti.  A zvyk je občas železná košeľa. Paradoxne, najviac sa strachujeme kvôli takým veciam, ktoré sa nikdy nestanú.

Ako povedal H. W. Beecher: „Nie práca zabíja ľudí, ale starosti. Starosti sú hrdzou na čepelí.“

Tak, milé ženy, viete čo navrhujem? Vypočujte si 🙂

Lu

Prečítajte si tiež: Toto je dôkaz, že limity existujú len v našej mysli