Zrejme sú ľudia, ktorí neváhajú. Ktorí majú svoj život tak pevne v rukách, že žiadna životná, príležitostná ani bežnodenná križovatka ich nerozhádže. Či už je to rozhodnosťou, jasnosťou myšlienok, pravidlami alebo proste preto, že sa nemienia zaťažovať. Neviem, nepatrím medzi nich.

Rozhodovanie hlavou, teda, logickým myslením je to najjednoduchšie čo môže byť. Práve tam sú dané jasné pravidlá. Matematika, s ktorou má logika veľa spoločného, jednoducho nepustí. V týchto situáciách nie je moc čo ľutovať. Veci sú jasné, rozhodovanie vecné. Pre a proti sa dá vyhodnotiť veľmi rýchlo.
Mne matematika pomáha netrápiť sa najmä v každodenných životných “operáciách”. Premennú tam zahrávajú najmä veličiny ako čas a peniaze. Mohla by som tu filozofovať o tom, že aj čas je veličina relatívna a že peniaze sú len prostriedok a že človek ich má práve toľko, koľko ich potrebuje. Priznávam, logika nie je moja silná stránka, v tomto som tvor čisto ženský, nestály a nepraktický.

Ešte aj tam, kde sa vyslovene mám riadiť logikou, idem na to pocitom, intuíciou a srdcom, či ako to definovať. Najčastejšie sa to mieša všetko dokopy. Tu sa už veľmi rozlišovať nedá, definícia ani jedného nie je pre mňa úplne jasná. Pocit je niečo, čo cítim v oblasti brucha, krajšie povedané je to solar plexus. Intuícia je usadená akoby niekde okolo mňa, akoby som v nej bola obalená. A srdce je jasné. Najmä keď bije ako splašené.

V mojich predstavách je rozhodovanie týmito “elementami” spojené s čisto ženskými záležitosťami. Priznávam, že ja sa aj pri nákupe oblečenia riadim srdcom a intuíciou, ale to teraz nemám na mysli. Sú ťažké témy, o ktorých aj hovoriť býva viac než nie jednoduché.
Ako sa rozhodnúť, keď nosíte v sebe maličkého tvora a viete, že je to s vaším doterajším a blízko nasledujúcim životom nezlučiteľné? Ako si vybrať, keď sa potácate medzi dvoma mužmi a viete, že ani bez jedného nechcete žiť? Ako vedieť dopredu, že najlepšia kamarátka ‘na život a na smrť’, vás raní tak, že neviete kde je sever? Ako si potom získať späť dôveru v kamarátstvo?

Vždy keď som si pri výbere oblečenia nechala niekým poradiť, nebolo to dobre. Nebolo to ani tak preto, že ja by som si nevedela vybrať, ale preto, že som na to išla rozumom. Nerozhodnosť zvíťazila a rozhodnutie za mňa prevzal niekto iný. Teda, aby ste rozumeli – kým som sa na seba pozerala v zrkadle, všetko bolo v poriadku. Akonáhle som v tom oblečení mala žiť, nešlo to. Nebola som to ja. Necítila som sa byť sama sebou.
Tým samozrejme nechcem povedať, aby ste si v záležitostiach okolo obliekania nedali poradiť. To nie. Určite si nechajte poradiť, ale cielene, nie od hocikoho a nie v krízových situáciách, keď tlačí čas.

Téma oblečenia tu ale aj tak poslúžila len ako metafora, ako spojenie. Lebo je blízka ženskému svetu. Čo som tým vlastne chcela povedať je, že nikto za nás nerozhodne lepšie, než my sami. Nikto na to ani nemá právo. My sme tí zodpovední za svoj život, my poznáme všetky premenné, všetky svoje zážitky, skúsenosti, myšlienky, všetky zákutia seba samých. Nikto iný, len my sami sa vieme najlepšie rozhodnúť, dať si všetky pre a proti, počuť svoje srdce a vnímať svoju intuíciu. Môžeme mať veľa radcov, môžeme si ich všetkých vypočuť. Ale to hlavné – rozhodnúť sa a vykročiť tým správnym smerom je iba o nás samých. O prebratí zodpovednosti za svoj život.

 

Vladena