Ten môj

MUŽ.

Skúšam hľadať ekvivalent na toto slovo. Vzorec, prirovnanie, synonymum. Slovo, ktoré vystihne ten rozdiel, vzťah, lásku, vzdialenosť aj blízkosť, všetky krásne chvíle aj nedorozumenia, všetko dobré a zlé medzi nami. Všetky odtiene, všetky farby, každý moment, ktorý si chcem navždy zapamätať, aj tie, ktoré by som najradšej z pamäti vymazala.

JEDEN MUŽ, DVADSAŤ ROKOV.
Nedá sa, jedno ďalšie, samostatné, všetkovystihujúce slovo zatiaľ ešte v našom jazyku ako ekvivalent pre MUŽ neexistuje. Pozbierať všetky zážitky, všetky svoje pocity a vtesnať ich do jedného slova je – pre mňa – nemožné.

ZAČIATOK
Keď sme sa zoznámili, bol teplý letný deň a nálada, kedy nie je nič ľahšie než žiť. Neznesiteľná ľahkosť bytia. Bola tam prvá iskra, prvé niečo. Autobusová zastávka, kofola. Dva roky, keď občas prišla pohľadnica a občas list. Občas s dátumom a časom, kedy a ktorý vlak bude ten správny. Náznaky, túžby, iné dievča v hre. Ale vybral si si ma ty. Už vtedy som ti povedala, že nebudem o teba bojovať. Keď už som nevedela, ktorá cesta je vlastne tá správna, vzdala som to, Vzdala som sa ťa, toho trápenia bolo na mňa priveľa. Tú pokoru a kľud v duši, pokoj, čistý pokoj bez akýchkoľvek emócií, si pamätám doteraz. Vtedy sa to zlomilo. Zrazu všetko išlo, rozhodnutie. Áno, sme spolu. Aj keď každý v inom meste. Cestovanie vlakom na víkendy za tebou nás po roku prestalo baviť. Nechať prácu a rodičov za sebou a nasťahovať sa k tebe do poloprázdneho prenajatého bytu bolo prirodzeným vyústením nášho hladu jedného po druhom. Ja som vhupla do tvojho sveta, ktorému som úplne nerozumela. Ani ľuďom. Chvíľu to bola zábava, chvíľu tvrdá škola života. Vedeli sme vyžiť z pár korún.
Už vtedy si bol tvrdohlavý a neustúpil si od svojich ideí. Nebyť teba, neviem, či by som niekedy mala vlastnú dielňu a začala robiť šperky, ktoré nám boli živobytím ešte veľa rokov potom. Tie tvoje nápady. A neústupčivosť. Presvedčil si ma o tom, že dokážem robiť krásne veci a ono to naozaj išlo a ja som uverila, že to skutočne dokážem. Za tie tri roky sme sa trikrát sťahovali – našťastie sme nemali takmer nič, takže sme to zvládli aj so štyridsať ročným moskvičom a neskôr s trabantom. Poznali sme časy a križovatky, ktorým sa bolo treba vyhnúť kvôli policajtom. Ked’ sme na červenú na semafore zastali, opäť naštartovať auto vôbec nebolo také samozrejmé. Neviem, či z niektorého iného spoločného obdobia máme toľko zábavných historiek, ako z našich prvých rokov spolu…

POTOM.
Určite si pamätáš, keď ma chytilo bábätkovské obdobie. Nebolo nič krajšie ako malé deti. Nebolo treba sa rozhodovať, dieťa bolo ďalším prirodzeným pokračovaním nášho vzťahu. Moje tehotenstvo nebolo ani jednoduché, ani ideálne. Prežívala som veľa strachu pri všetkých komplikáciách. Tvoj kľud a presvedčenie, že je všetko vporiadku mi dávali vieru, že to tak skutočne je. Saška sa mala narodiť na tvoje narodeniny, ktoré sú pre teba také nepodstatné. Napokon to bolo o dva týždne skôr, a tak nečakane, že si ani nestihol prísť, keď naša lekárka odsúhlasila tvoju prítomnosť pri pôrode. V tú noc nasnežilo toľko snehu, že to vonku vyzeralo ako v januári, hoci bola polovička marca. O týždeň, keď sme s malým uzlíčkom opúšťali pôrodnicu, bolo asi dvadsať stupňov a zima bola nenávratne preč. Nemali sme nič, spali sme na starých epedách na zemi v izbe, kde každá stena bola olepená inou tapetou a celé zariadenie bolo z rokov 50-tych. Práčku sme museli kúpiť kvôli látkovým plienkam a snáď prvý kýblik na kúpanie bábätiek na Slovensku sme mali my (vďaka ti Bea). Keď si ma po večeroch nechával samú s malou doma, nebolo mi všetko jedno, ale chápala som, že si treba chodiť ventilovať veci do chlapskej spoločnosti. Počítačové hry boli pre mňa vždy tak trochu neuchopiteľné. Zvládli sme všetko. Len nie život v centre hlavného mesta s malým dieťaťom. Ľudia a miesto nám nikdy neprirástli k srdcu, a tak naše prvé spoločné Vianoce sme strávili už v rodnom meste a sťahovacie auto nám priviezlo veci ešte pred začiatkom nového roka. Áno, pri tomto sťahovaní som ti vyhodila tvoje najmilšie a najobľúbenejšie topánky (pretože mali prasknutú podrážku), a ktorých nenahraditeľnú stratu si mi pripomínal ešte ďalšie desaťročie :). Zaujímalo by ma, či si ešte stále, tak ako ja, pamätáš, ako vyzerali. A ako vyzeral náš prvý byt, ktorý bol skutočne náš a vlastnoručne sme si ho prerobili na náš svet.

Nie, takto to nekončí. Pokračovanie nabudúce 😉

 

Vladena

Facebook komentár
Vladena Vrabcová

Vladena Vrabcová

redaktor

Podčiarknuť svoju osobnosť oblečením znamená dodať sebaistotu vnútru a rozžiariť sa aj navonok.