Kedy môže človek povedať, že má všetko? Keď má bývanie, auto, priateľov, zdravie? Kým som sa stal otcom, vnímal som svet okolo seba inak. Ťažko to špecifikovať, ale išlo tu v prvom rade o mňa. Po narodení mojich detičiek sa môj rebríček hodnôt poriadne zmenil, pretože tu už prioritne nejde o mňa. Dnes je na prvom mieste milión vecí, potom dlho nič a nakoniec ja.
Život je zázrak, a ja som hrdý na to, že som sa mohol stať otcom. Stáť za niečím tak krásnym s vedomím, že moje dievčatká majú niečo zo mňa. Nezáleží na tom, ako sa na mňa podali, či je to to fyzično, alebo budú o veciach premýšľať rovnako ako ja. Sú moje, tá staršia má znamienko na nožičke, presne tak ako ja. S ničím sa to nedá porovnať, čo sú proti tomu materiálne statky?
Kto by nechcel dať svojim detičkám to najlepšie a najviac? Bohužiaľ, sú to prostriedky a čas, čo nás limituje. Nájsť zlatú strednú cestu, či porozumenie u svojej polovičky, keď sa na chvíľu chcem venovať iba sebe, je tak ťažké. Zastavil sa život, keď sa vám narodili detičky? Všetko sa zdá byť ťažšie, aj diskusia v rodine, riešenie problémov po telefóne, pretože už sa stretávame iba pri uspávaní drobcov.
Moja staršia dcérka mala moje srdiečko ako prvá. Moja druhá kočka sa narodila, keď som bol v zahraničí a úprimne musím povedať, že chvíľku trvalo, kým sme si k sebe našli cestu. Bol to malý batôžtek, ktorý iba plakal a ja som nemohol spať. Dnes má viac ako rôčik a je úžasná, úplne iná ako jej sestrička. Zanedbával som ju, pretože jej staršia sestrička mala všetku moju pozornosť. Keď však dnes na mňa pozrie a komunikuje so mnou, neexistuje prebdená noc, ktorá by mi vadila.
Snažím sa pre dievčatá spraviť maximum, ešte donedávna sme chodili plávať. Obidve dievčatá dvakrát týždenne, ale už to časovo nezvládame. Obeta je to správne slovo pre nás rodičov. Ráno sa budím s drobcom, tá má v sebe zabudovaný budík, to isto všetci poznáte. Každý deň v rovnakom čase, bohužiaľ dosť skoro, sobotu a nedeľu nevynímajúc. Vykonáme rannú potrebu, oblečieme sa, naraňajkujeme sa. V mihu sa spoločne postaráme o nášho psíka, potom predám štafetu svojej polovičke a frčím do práce.
Večer príchod z práce, chvíľku sa pohráme, ideme večerať, sprcha, rozprávka na dobrú noc a potom dlhé uspávanie. Toto je náš život, o ktorom by sa dalo ešte strašne veľa písať, ale veď to poznáte. Každý máme svoj príbeh, rovnaký alebo rozdielny. Čo však určite naše príbehy spája je láska, krása, obeta. Chceme aby sa mali lepšie ako my, budujeme ich budúcnosť a nie je to vôbec jednoduché.
Je to dlhá cesta zmáčaná potom a slzami, ale ja viem, že aj odo mňa vo veľkej miere záleží, čo z mojich dievčat vyrastie. Je nevyhnutné, aby som sa v čo možno najväčšej miere podieľal na ich výchove, budovaní charakteru, aj napriek nevyhnutnému potláčaniu vlastných potrieb. Toto je život, nezastavil sa, len cesta ktorou sa teraz uberá, nabrala iný smer.
Jozef
Prečítajte si tiež: Myslíte si, že on sa ešte zmení? Nezmení!
