Neviem ako vám, no mne zo všetkého najviac život chutí na jar. Akoby som sa po dlhej zime znova prvý raz nadýchla. Prvý raz otvorila oči a naozaj uvidela.

Zo sveta pomaly mizne šedá, dokonca aj ľudia sa viac začínajú rozprávať a zdieľať, medzi sebou, so mnou…  Aj naše témy sú živšie, radostnejšie. Viac prítomné, je v nich menej spomienok a bilancovania, viac súkromia, občas s náznakmi plánov do budúcnosti. Viac smiechu, viac spoločného ničnerobenia a vychutnávania si iba toho, že spolu sme.  Kdekoľvek a najradšej vonku.

Ráno spievajú vtáky. Ozývajú sa ešte skôr, ako vyjde slnko. Sú to krásne koncerty. Každým dňom je v ich speve o zvuk, dva viac, aj ich spoločenstvá akoby sa rozrastali.

V meste začína byť živo. Sivočierne kabáty pomaly vytláčajú pastelové farby jari a ľudia si častejšie namiesto čiapky obliekajú úsmevy. Je dlhšie vidno a môžu byť dlhšie spolu, bez obmedzenia múrov a stien.

Hoci ešte nekvitnú kvety a príroda ešte nemá svoju zelenú, je cítiť, že je blízko. Prvé nežné sedmokrásky a prvé steblá novej trávy medzi tými vlaňajšími mi na lúke mi dávajú pocit blízkosti. Rovnako ako oni mám v sebe život, chuť len tak byť a patriť k nim. Zimná osamelosť je preč, odišla spolu s mrazmi, a teraz už nie je dôvod sa kamkoľvek zatvárať.

Je to zaujímavé. V každodennom živote sa v skutočnosti nezmenilo nič, tie isté povinnosti, tie isté vzťahy, tí istí ľudia…  Možno len viac svetla, tepla prináša jar medzi nás.

Rozmýšľam, či je možné si svoju jar v sebe udržať. V lete, na jeseň, a najmä v zime, kedy je teplo a svetlo tak potrebné a je ho tak málo. Či si ho teraz dokážem nazbierať, po celý rok v sebe udržať a preniesť až do zimy. A ako sa to robí.

Bolo by krásne mať niekde v sebe skrytú svoju jar a poznať cestu k nej hoci aj v mrazoch. Ak sa mi to podarí, najbližšiu zimu vám dám vedieť.

Nel