Emily Dickinson je v dnešnej dobe slávna ako najznámejšia americká poetka, ktorá je súčasťou učebníc literatúry po celom svete. Jej dielu a životu sú venované celé literárne kariéry, ale v dobe, keď žila, to tak nebolo. Bola síce pokladaná za legendu, ale z úplne iného dôvodu. Kto bola Emily Dickinson?

Emily sa narodila v roku 1830 v malom univerzitnom meste Amherst v štáte Massachusetts. Jej dedo bol jedným zo zakladateľov miestnej univerzity a aj keď rodina nebola veľmi solventná, bola v komunite veľmi vážená. Jej otec, kongresman, trval na tom, že všetky jeho deti budú vzdelané. Emily sa preto dostalo formálne vzdelanie, študovala aj na univerzite. Medzi predmety, ktorým sa venovala, patrili napríklad botanika (jej celoživotná láska), matematika, história, filozofia či literatúra.

Ničím neobyčajné detstvo bolo narušené smrťou blízkej priateľky a sesternice Sophie. Bolo to prvýkrát, kedy Emily umrel niekto blízky. Niekedy v tomto období sa začala jej fascinácia smrťou. Emily bohužiaľ počas svojho krátkeho života stratila mnoho blízkych ľudí. Preto aj v jej básňach často nachádzame obrazy smrti.

Ako mladá žena bola v komunite veľmi aktívna, aj keď odmietala cestovať. Jej matka bola chronicky chorá a tak starostlivosť o dom padla na Emilyne plecia. Najradšej zo všetkých činností mala pečenie a bola vychýrená pekárka. Zhoršujúci sa stav matky zapríčinil, že Emily v neskorších rokoch vôbec neopúšťala dom. Postupom času si vybudovala mnohé úzkosti. Situácia sa dostala až do bodu, kedy počas prítomností návštev neopúšťala svoju izbu a s ľuďmi komunikovala cez zavreté dvere. Párkrát, čo ju ľudia videli mimo domu, bola oblečená celá v bielom a tak vznikol mýtus o Emily Dickinson.

Aj keď sa vyhýbala priamemu sociálnemu kontaktu, ožívala vo svojej korešpondencii. Emily za svoj život odoslala tisícky listov, z ktorých je dochovaných značné množstvo. Udržiavala takto kontakt s priateľkami, mentormi a blízkymi. Rovnako prebehli aj všetky romantické vzťahy. S mužmi v jej živote, aj keď ich bolo len pár, ju spájala láska ku vzdelaniu a knihám. Dochovaná je aj korešpondencia s jej vydavateľom, ktorý jej radil pri písaní poézie, rovnako ako aj literárnymi kritikmi tej doby, ktorých sa pýtala na názor.

Prípad jej poézie je krásne zvláštny z niekoľkých dôvodov. Emily za svojho života vydala len niekoľko básní, ktoré boli tak výrazne editované, až boli v podstate prepísané a samozrejme, vydané boli anonymne. Okrem jej rodiny a priateľov nikto totiž netušil, že Emily píše a ani oni nevedeli, ako veľa. Je to ohromujúci fakt, keď si uvedomíme, že dnes je jedna z najprominentnejších spisovateliek západného kanónu. Pravdou asi bude, že okrem literárnych kritikov (a možno ani tí nie) by jej súčasníci asi nevedeli, čo si s jej poéziou počať. Jedná sa totiž o veľmi pokrokovú tvorbu. Básne nemajú názvy (sú očíslované) ,Emily veľmi svojsky a inovatívne pracuje s veršom či interpunkciou a témy a motívy sa veľmi nestretávajú s témami populárnymi vo viktoriánskej dobe. Ak si však jej tvorbu prečítate ako dnešný čitateľ, prekvapí vás svojím humorom a zároveň vás prinúti zamyslieť sa, je naozaj fascinujúco napísaná.

Jej objemné dielo (1800 básni!) bolo však objavené až po jej smrti. Jej rodina bola prvá, ktorá rozpoznala ohromný potenciál a začala vydávať zbierky, ktoré mali veľký úspech. Avšak rovnako ako vydavateľ, ktorý vydal pár básni počas jej života, aj jej rodina zobrala do ruky pomyselné červené pero a básne upravili. Vydanie originálov prišlo až v roku 1955!

Našťastie, v dnešnej dobe si už môžeme vychutnať verše z pera ženy, ktorá svojou inakosťou fascinovala ľudí už počas svojho života. Emily Dickinson si to určite zaslúži a tak trochu asi aj tušila, že jej dielo bude raz známe:„ak mi patrí sláva, nemôžem jej uniknúť.“