Mapujem to. Priatelia mojich rodičov a ich deti kedysi – tak nejak sme sa kamošili, keď sa naši rodičia navzájom navštevovali. Na niektoré z týchto návštev som sa tešila veľmi, na iné menej. Je to tak už aj v detstve, nie každý je predsa vaša krvná skupina 🙂 …

V škôlke som mala viac kamošov ako kamošiek. Počas obedného spánku som mala postieľku medzi mojimi dvomi najlepšími kamošmi. Občas sme sa tvárili, že spíme, občas sme vystrájali. A občas niekto z nás troch aj zaspal naozaj a bolo po zábave…

Škola, to už bolo vážnejšie. Na prvom stupni základnej školy najlepšia kamoška bola zároveň aj moja rivalka, tak sme sa pretekali, ktorá z nás dostane viac jednotiek. A po vyučovaní sme na to zabudli a zas boli nerozlučná dvojka. A tak nejak išiel čas, tých najlepších priateľov bolo viac.

Neskôr to už neboli len najlepšie kamošky zo školy, ale už aj najlepší priatelia, s ktorými sme sa spoznali vonku. V tom danom čase som vždy mala pocit, že to tak bude navždy. Bolo pre mňa nepredstaviteľné, že by sme raz už o sebe nič nevedeli. Dnes to tak mám. Títo, môjmu srdcu blízki ľudia kedysi, dnes majú iných najlepších priateľov a ja medzi nich už nepatrím. S niektorými nás rozdelilo to, že už nebývame tak blízko seba, s inými si skrátka nemáme už čo povedať. Odovzdali sme si, čo sme mali, prežili sme neskutočné zážitky. Detské, mládežnícke, občas bláznivé a aj zakázané.

Z tých všetkých priateľstiev, ktoré mali byť navždy a nevyšlo to, si hlavu nerobím. 

Ďakujem všetkým týmto ľuďom za ich čas, energiu, názory a obety.
Myslím, že sme sa obohatili navzájom a prirodzene na seba nikdy nezabudneme – veď sme určitý úsek svojich životov trávili spolu a malo to zmysel.
Bolo to perfektné a s láskou na to všetko spomínam a budem spomínať.

Lu

Prečítajte si tiež: Život je preto krásny, lebo má viac začiatkov ako koncov